Nápad ísť v rámci španielskeho projektu na niektorý z ostrovov bol v hre už dávnejšie, ale až keď sa v októbri vrátil muž nadšený z cyklistiky na Malorke, išli sme do toho. Nerada chodím na miesta s nadmerným turizmom, Malorku som dlho nebrala do úvahy, nechcela som prispievať k zhoršovaniu situácie aj ja, ale ísť tam mimo sezóny, sa mi zdalo ešte priechodné. Na jarné prázdniny sme teda leteli do Palmy.
Pokračovanie...
Do Milána sme leteli nízkonákladovkou po starom ešte na letisko v Bergame, tak nám prišlo ako dobrý nápad rozšíriť si pobyt aj o Bergamo. Po skúsenostiach by som to dnes už ale neurobila, lebo z môjho pohľadu nie je o čo stáť. Netvrdím, že Bergamo nie je príjemná destinácia, povedzme, na predĺžený víkend, keď si potrebujete naozaj oddýchnuť a totálne vypnúť, ale na nejaké nasávanie inšpirácií, keď sa naopak potrebujete nabiť, to veľmi nie je. A ak aj do Milána cez Bergamo pôjdete, stačí si naň vyhradiť pár hodín po prílete alebo pred odletom a ušetriť si viac času (a hlavne nocí) na Miláno.
Pokračovanie...
Vôbec som to nečakala. Talianska káva je talianska káva, vieme. Naše doterajšie skúsenosti z Talianska boli také, že v kaviarňach s výberovou kávou sa síce s výberovou kávou pracovalo, ale v chuti a v prevedení sa toho veľa nedialo. Káva sa dala vypiť, ale že by sme si na nej pochutili, sa nedá povedať. O to viac ma šokovalo, že v Miláne sme nepili ani jednu zlú kávu. V Miláne! Po tom, čo som si v posledných rokoch nepochutila na káve ani v Berlíne, ani v Španielsku, ani v Londýne, by som to do Milána nepovedala. Po dlhej, dlhej dobe som si kávičkovanie v meste užila.
Pokračovanie...
Po vydarených Vianociach v Ríme sme vedeli, že si Vianoce v Taliansku zopakujeme. Mali sme už skúsenosti, aké-také predstavy a know-how z Ríma a verili sme, že to zvládneme aj inde. Pohodlný, priamy a krátky let z Bratislavy nakoniec rozhodol, že Vianoce strávime v Miláne. Nikto z nás tam predtým nebol, naše očakávania boli vysoké. Veľa ľuďom sa síce chladné a šedivé Miláno nepáči, tvrdia, že je to najmenej talianske mesto, ale mňa tento fakt, paradoxne, lákal. Veľmi sme boli zvedaví…
Pokračovanie...
Ďalší krásny rok s Brnom za nami! Stále platí, že ak treba vypnúť, neplánovane niekam vypadnúť, ísť na dobré jedlo, či kultúru, ako prvé nám vždy napadne Brno. A stále to funguje! Tento rok sme sa ale posunuli a strávili v Brne celé jesenné prázdniny, čo znamenalo, že sme mesto spoznali opäť z inej perspektívy.
Pokračovanie...
Budapešť je smutné kráľovstvo. Vykazuje všetky známky zle spravovanej spoločnosti. Peniažky z turistov tečú zjavne na iné miesta, ako do údržby a infraštruktúry mesta. Smutný príbeh. Roky zanedbávaný verejný priestor, špina, šokujúci zápach a exkrementy. Neudržiavané chodníky, fasády domov, príšerný vizuálny smog. Kombinácia nevkusu divokých 90. rokov a pozostatkov socializmu, zašlej slávy a nabubrelého heroizmu. Život ulice je v centre tristný. Okolie Parlamentu mŕtve, nábrežie rozbité, Židovská štvrť vyslovene nechutná. Pri živote to tu držia, hádam, už len tí turisti. Aký kontrast oproti Londýnu! Adam Gebrian hovorí, že stav vecí verejných prezrádza ochota ľudí sadnúť si na zem. Ak vidíte mladých sedieť len tak na zemi, na chodníkoch a na námestiach na dlažbe, je to známka dôvery v mesto a jeho správu. V Budapešti som mala problém po ulici aj chodiť, nieto si ešte niekam sadať. Aký rozdiel oproti Malage, kde profesionálne čistiace tímy pravidelne zoškrabujú z dlažby žuvačky a v noci ju umývajú vodou z cisterien, aby sa leskla ako zrkadlo. V Budapešti sa s káričkami s košom a metlou bezcieľne potulovalo sociálne najslabšie obyvateľstvo a o nejakej profesionalite, či údržbe nemohlo byť ani reči…
Pokračovanie...
S týmto záverečným postom o Londýne som si dala načas, ale malo to svoje (emocionálne) opodstatnenie. Odďaľovaním som v sebe stále živila pocit, že Londýn sa ešte neskončil, ešte nie je uzavretou kapitolou. Blogovanie má pre mňa tú výhodu, že všetky cesty absolvujem minimálne trikrát. Raz, priamo na mieste, potom, keď sa po návrate domov preberám fotkami a materiálmi a do tretice, keď o cestách píšem. Mať priestor a čas na formulovanie myšlienok je pre mňa najväčší luxus. Lebo mať nalietané a odškrtané z dlhého zoznamu ešte nič neznamená.
Pokračovanie...
Kým sa dostanem k tomu úplne najlepšiemu z Londýna, musím sa ešte zmieniť o jeho verejnom priestore a živote na ulici. Často sú to aspekty, s ktorými sa ako návštevník či turista konfrontujeme najviac a najviac ovplyvňujú náš dojem z mesta. Nie je to nič nové, že ako sa cítite vonku na ulici, nakoniec rozhodne o tom, či bol pobyt v meste pozitívny alebo negatívny a či sa doň budete chcieť ešte niekedy vrátiť, alebo nie. Londýn bol v tomto jednoznačne najväčším prekvapením. Zo žiadneho iného veľkomesta som za posledných desať rokov nemala lepší pocit.
Pokračovanie...
Všetko zlé je na niečo dobré a vedieť si z každého negatíva vziať pre seba aj niečo pozitívne, považujem za jednu z najlepších životných zručností. Keď sme kvôli posunu letu nevedeli predĺžiť rezerváciu pôvodného ubytovania a museli sa na jednu noc ubytovať inde, vyzeralo to ako zbytočná komplikácia. Ale ako už aj Adam Gebrian kdesi spomínal, vďaka podobným komplikáciám často spoznáte miesta, kam by ste sa inak zrejme nikdy nedostali.
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
! You know you can get some things
♥️
lik
