Povedal sedemročný syn, keď sme si po hektickom dni konečne vydýchli a vychutnávali si večeru na dvore v Gut Oggau. Neplánovane, bez rezervácie, len tak sme išli okolo, nakukli a mali šťastie na voľný stôl. Zbožňujem, ako nás už čašníci v našich obľúbených podnikoch poznajú, susedia v kempe vítajú ako starých známych a ako už máme vychytané miestne špecifiká. Vieme, kam na zmrzlinu, kam na makové šúľance a lekvárové perky, kde kúpiť chlieb a traubensaft. Ach, Burgenland!
… kam na makové šúľance a lekvárové perky…
Ale aj na nové miesta sa v našich srdciach nájde priestor. Neustále sa vypytujeme, rozhliadame a objavujeme novinky aj ďalej od Nojzíka, napríklad smerom na západ k rieke a vrchom Leitha. Až tu, keď som si naštudovala reálie a zistila, že Leitha sa po slovensky povie Litava, mi došli všetky súvislosti z hodín dejepisu a ako to celé bolo s tým Predlitavskom a Zalitavskom a prečo mi tak chutí v Burgenlande. Zo školskej lavice sú dejiny vždy akési abstraktné, najmä keď máte -násť a rakúsko-uhorské vyrovnanie je na míle vzdialený stredovek. No až potom, keď už máte vlastné deti, túlate sa s nimi v okolí Nojzíka a v maďarskej pohraničnej dedinke Fertőrákos si dáte u Ráspiho guláš s knedľou(!), vás začne dejepis baviť. (A mimochodom, litavský vápenec tiež píše zaujímavé dejiny. Vo Fertőrákosi si nenechajte ujsť prehliadku známeho kameňolomu. To aby ste si potom vedeli predstaviť, odkiaľ pochádza kameň zo stavieb v Šoproni a vo Viedni, vrátane Dómu Sv. Štefana.)
A čo nové sme objavili? V dedinke Leithaprodersdorf, už takmer na hranici s Dolným Rakúskom sa nachádza Schneiderei, reštaurácia a kaderníctvo v jednom. Sledovala som tento projekt už dlhšie, ale až tento rok nám naň vyšiel krok. A možno to tak malo byť, lebo zo Schneiderei sa za posledný rok vyliahol prenádherný motýľ. Prvýkrát sme sa tam zastavili na obed v júni po ceste zo Slovinska a teda, padli nám sánky. Kto by aj čakal v zastrčenej burgenlandskej dedinke polosurovú rybu, servírovanú na kamennej soli? Myslím, že Schneiderei musí byť pre miestnych silná káva, aj na Viedeň sa mi zdá celkom progresívna. Artičoky, zlatá kvaka, kapucínka, konopný olej. No keď zistíte, že tu varí Walter Leidenfrost, známy a oceňovaný kuchár, ktorý vo Viedni pozdvihol kuchyňu v nejednej reštaurácii, už sa viac nečudujete.
Ale nebojte sa, z desiatich ponúkaných jedál si určite vyberiete. Viedenský rezeň so šalátom, kapustové fliačky, slivkové gule, tatarák. Ochutnajte aj chlieb, naposledy boli tri druhy, jeden lepší ako druhý. A tie bylinkové limonády! A sorbety! Také kombinácie! Na dvore v záhonoch milión druhov mäty, tymianu, bazalky… Keď vojdete do hlavnej miestnosti reštaurácie, budete si pripadať ako niekde v laboratóriu, toľko kvasných nádob a zaváraninových fliaš, fľaštičiek. Fermentované kvety magnólie, kombucha, demižón orechovice, nasolené kvety bazy, kvasené kaleráby vcelku, marmelády. A viete, čo je ešte úžasné? Že vás majiteľ Egon Blümel po príchode osobne privíta, podá vám ruku, prehodí pár slov… a keď sa budete chystať znovu, spozná vás už v telefóne. Frajerina.
Neďaleko odtiaľto v obci Wimpassing an der Leitha pribudol na jar ďalší nový, zaujímavý lokál Ziegelwerk Gasthaus. Na mieste bývalej tehelne vyrástol nádherný, moderný priestor s rovnako inšpiratívnou kuchyňou. Na prvý pohľad vás na jedálnom lístku zaujme zoznam dodávateľov surovín, takže presne viete, s kým reštaurácia spolupracuje a koho tým podporujete. Poprezerajte si aj interiér, salónik na vínne degustácie, pece na chlieb, priestor nad nimi na galérii. Aj v zime tu určite bude útulne.
V kuchyni Ziegelwerku kraľuje sám pán majiteľ Werner Tschiedel (varil napr. na nemeckom konzuláte v New Yorku a potom v zaniknutej viedenskej reštaurácii Côté Sud, na mieste terajšieho Kikko Ba), jeho manželka zas na pľace. Celé osadenstvo je tu ale parádne. Pekárka je až z Vorarlberska a na poli vína Ziegelwerk spolupracuje s takými esami ako Reiner Wein či Weinskandal. (Keď na jedálnom lístku uvidíte pečeňovú paštétu s brioškou a portským alebo koňakom, neváhajte, ja som podobné ochutnala v Dankbarkeit a doteraz na to spomínam.) Kuchyňa je príjemne rustikálna, deti poteší vývar, mäsové guľky v paradajkovej omáčke alebo rezeň s hranolkami. Dospelých zas kohút na víne, boloňské ragú alebo divinový perkelt so špecľami, ale v menu trafíte aj na odvážnejšie kúsky ako ceviche zo sumca alebo mleté rezne z kapra.
A na záver ešte káva. Dobrá výberová káva pri Nojzíku zúfalo chýba, ale z roka na rok sa situácia mení. Kým doteraz bola jediná možnosť v Šoproni, od tohto roka si môžete odskočiť na kávu aj do Viedenského Nového Mesta (už Dolného Rakúska). Objavili sme tam malú kaviareň 22 Beans priamo na pešej zóne a stretli v nej aj ďalších kávychtivých Slovákov, tak dúfame, že sa čoskoro chytia aj miestni a ktovie, možno budeme na budúce leto kávičkovať rovno pri Nojzíku, trebárs v Ruste alebo v Neusiedli.
Leto pomaly končí, lúčenie s prázdninami ale pri Nojzíku nebolo smutné. Naša letná oáza nikam neodchádza, nezmizne. Je tu, hodinu a dačo cesty z Bratislavy a my vieme, že sa sem hocikedy môžeme vrátiť. Na týždeň, na víkend či len na otočku. Burgenland už je definitívne náš.
Fotogaléria:
Ďalšie články o Burgenlande a Neziderskom jazere:
