Krásne, veľké strapce stolového hrozna z nášho dvora svietia do ďaleka a pútajú pozornosť všetkých z ulice, vrátane tých, čo vyťali zo záhrad všetky ovocné stromy, nasypali do nich tony kamienkov a na zvyšok vysiali trávu. Nemajú čas pracovať v záhrade a tak radšej celé víkendy kosia. Všetci majú bazény, trampolíny, no ich deti visia na našom plote a drankajú raz marhule, inokedy slivky, hrozno…
Hrozno mi vzácne nie je, od konca leta do prvých mrazov máme vlastné. Do ďalšej sezóny si na hrozno ani nespomeniem. Ktokoľvek, kto ochutnal našu čabiansku perlu, iršaj alebo modré odrody, nechcel veriť, že takto neskutočne chutí hrozno. Poznajú len to veľkoplodé bez chuti a šťavy zo supermarketu a švédskych stolov, čo sa so skutočným hroznom ani nedá porovnať.
Je tu sezóna, čas na staré známe recepty s hroznom a keďže leto stále nepoľavuje, zotrvávame na šalátoch a tentoraz to bude senzačný waldorfský.
Šalát Waldorf
- 1 zelené jablko
- 2 stonky zeleru, plus krehké svetlé lístky zo srdiečka
- hrsť bobúľ bieleho hrozna
- hrsť vlašských orechov
- 1 lyžica majonézy
- 1 lyžica bieleho jogurtu
- citrónová šťava, cukor
- soľ, čierne korenie
- 1 menšia hlávka šalátu
Jablko nakrájame na osminky a potom na plátky, stonkový zeler na tenučké plátky. Hrozno rozpolíme a vyberieme z neho jadierka. Vlašské orechy môžeme na zvýraznenie chuti opiecť nasucho na panvici. Z majonézy, jogurtu, trošky citrónovej šťavy, cukru, soli a čierneho korenia podľa chuti vymiešame dresing. Jablko, zeler, časť hrozna a orechov premiešame s dresingom a podávame na listoch šalátu, posypané zvyšným hroznom, orechami a lístkami zeleru.
Tento blog je jednoznačne jednička! Viem si však predstaviť, ako nádherne by to tu oživili rady o pestovaní plodína všeobecne o starostlivosť (či už bio postreky zo žihľavy atď…)
Ďakujem, Lukáš, ale zostanem radšej primárne pri spracovávaní úrody 😀 Skúsenosti s organickým pestovaním, bohužiaľ, nemám, naša záhrada je víkendová záležitosť, nemám na to čas ani energiu.
Veru, poznám to. My našťastie bývame na dedine, ktorá je dostatočne ďaleko od mestskej aglomerácie, takže väčšina domácich okrem trávnatých častí aj záhradkárči. Ale ak niekomu v meste poviem, akú „roľu“ sme vlastne kúpili, hneď padajú otázky, či budem chovať dobytok, pestovať vo veľkom a podobne. Tiež, keď niektorým poviem, že som si už založila záhradu, tak sa tešia, že už máme okolo domu pekne, čo v ich preklade znamená tráva a nejaké ušľachtilé tuje. No darmo, choroba dnešného rýchleho a zvláštneho premýšľania.
Ja skôr neviem, kam všetko, čo by som chcela vpracem, aby som časť pozemku rozdelila na záhradu, časť na ovocný sad a zvyšok na pestovateľské plány a to všetko ako ekozáhradu. Rozhodne sa k trávičkárom a kosičom nepridáme (máme normálnu kosu!!!), uf, totálne nám kosačky lezú na nervy – ľudia sú nejakí šibnutí, iba kosia a vrčia, hlavne ženy – ako keby nemali čo iné na robote. Niekedy sú na dedine doslova dni koscov (kedy kosia všetky domy okolo).
Tak či tak stále hovorím, každý má to, čo mu patrí 😉 neboli: jaký si to uděláš, takový to máš.
Jaj, Kati, veď aj ja rozprávam o (slovenskej) dedine… Veľmi sa zopsul ten náš vidiek. Ľudia zleniveli, nikto už dnes fyzicky nechce pracovať, vo voľnom čase už vôbec nie… chcú len ležať na trávnikoch na lehátkach a všetko si kupovať (hoci nie je za čo)… Lenže v obchodoch je samý odpad a šunt. A pritom ľudia z dedín sú aspoň v mojich očiach bohatší než ľudia z mesta, lebo majú poriadny kus vlastnej zeme, pôdu, mohli by byť sebestační a nezávislí na tomto marazme, čo tu máme. Keby náš úbohý štátik poriadne hospodáril, bolo by to iné, ale takto sa musíme spoliehať len na vlastné ruky a hlavy. Čo je vlastne fajn, ale o čo by bola kvalita nášho života lepšia, keby sme si mohli s dôverou ísť k pekárovi kúpiť poctivý chlieb, alebo čerstvé lístkové cesto… a nemuseli s tým strácať drahocenný čas doma, nie…?
No, ono, najbližšia pohraničná dedina, Rajka, je totálne na obraz slovenskej mentality. Viac ako polovica obyvateľov sú slováci a tak vzniklo len ďalšie prímestské sídlo Bratislavy, kde je situácia taká, ako si písala. Pozemky maličké, čumíš susedovi do okien, priestor max. pre trávnik. Smutné, ale je mi to jedno, nie je to náš prípad.
Hej, celé je fungovanie sveta globálne blbo nastavené. Našťastie, nájde sa pár jedincov, ktorí vzdorujú a idú si svojou cestou. U nás (v Maďarsku) to s chlebom, čo sa predáva v malých potravinách (nehovorím o hypermarketoch) je to viac ako v pohode. Poctivý chlieb, neviem si vynachváliť. Každý jeden, čo som kúpila (lebo, však rozoznám mrazený od čerstvého) bol vynikajúci, neumelohmotný. Lístkové cesto už roky v kuchyni nepoužívam z dôvodu, že je odporné a plné chémie (pre mňa). A žijem aj bez neho! Myslím však, že časy, kedy sa začne predávať kvalita, sa ešte vrátia. Budú jej rozumieť iba „vyvolení“, bude drahšia a tak to má byť. Dnešný svet skĺzol k totálnemu konzumu a predstave, že všetko (anblock) musí byť lacné. Logicky, môže, ale potom od daných vecí, surovín nesmú ľudia očakávať, že budú chutné, zdravé, vydržia im roky atď. Ja sa napr. nesmierne teším, že keď teraz počas sezóny varím, tak viac ako polovica surovín je naša vlastná. Je to super pocit, aj kvôli vykonanej práci, aj kvôli zdraviu.
Hehe, Kati, lístkové cesto je len maslo, múka, žĺtok, ocot, soľ a voda 🙂 To, čo nám predávajú v supermarketoch je hnus (stužený tuk , stabilizátory a konzervanty) preto, aby to čo najdlhšie vydržalo. Rovnako ako „trvanlivé“ mlieko. Mlieko nikdy nebolo a ani nebude trvanlivé. Ak je trvanlivé, tak to už nie je mlieko, ale biela voda…
Tak ako píšeš. Ja som strašne zlý spotrebiteľ pre dnešnú dobu. Maximum doma vyrábam a blafy v obchodoch absolútne nekupujem – od trvanlivých, nízkotučných, zdravých, mrazených, chladených a neviem ešte akých „superpotravín“, čo uľahčujú život – tomuto trendu podľahli iní. Mám jeden mamin recept na cesto, čo veľmi pripomína lístkové (chuťou, nie štruktúrou) – lebo sa neskladá, nelupienkuje – ale chutí veľmi podobne. Múka, maslo, ocot, voda (bez vajíčka).