Do Milána sme leteli nízkonákladovkou po starom ešte na letisko v Bergame, tak nám prišlo ako dobrý nápad rozšíriť si pobyt aj o Bergamo. Po skúsenostiach by som to dnes už ale neurobila, lebo z môjho pohľadu nie je o čo stáť. Netvrdím, že Bergamo nie je príjemná destinácia, povedzme, na predĺžený víkend, keď si potrebujete naozaj oddýchnuť a totálne vypnúť, ale na nejaké nasávanie inšpirácií, keď sa naopak potrebujete nabiť, to veľmi nie je. A ak aj do Milána cez Bergamo pôjdete, stačí si naň vyhradiť pár hodín po prílete alebo pred odletom a ušetriť si viac času (a hlavne nocí) na Miláno.
… stačí si naň vyhradiť pár hodín…
Z Toskánska už viem, že ospalé, skanzenoidné mestečká, kde vás dav tlačí po jednej, vychytenej trase, plnej turistických pascí a bezcenných suvenírov, pričom o ulicu vedľa už je mŕtvo, nie sú nič pre mňa. Ak v tom nie je reálny život mesta, autentická kultúra a miestni ľudia, tak ma to nebaví. Iste, romantické duše môže vzrušovať túlanie sa po úzkych, tichých uličkách stredovekého Horného mesta s dramatickými priezormi do krajiny, milovníci starej architektúry si tu užijú rôzne stavebné nuansy a detaily na fasádach domov a znalci hudby sa zas môžu vydať po stopách slávneho bergamského rodáka, hudobného skladateľa Gaetana Donizettiho (v novo zrekonštruovanom Donizettiho divadle hrajú okrem predstavení klasickej hudby a džezu aj muzikály a organizujú hudobné festivaly a historicko-vedné prednášky pre verejnosť.) Za zmienku aj stojí, že perfektne zachovalý fortifikačný systém Bergama, tzv. Benátske hradby sú zapísané na zozname UNESCO ako súčasť Benátskych obranných stavieb zo 16. a 17. storočia a potešia všetkých, ktorých takýto typ pamiatok zaujíma. No stále je to malomesto, nenakopne vás. Skvele poslúži ako východzí bod na cesty do Álp, na nákupy proviantu, ale inak sa tu nič zásadné nedeje.
Napriek všetkému mám z Bergama dva nezabudnuteľné zážitky, vďaka ktorým som naozaj rada, že som v Bergame bola. Ten prvý, gastronomický, súvisí s predchádzajúcim článkom o milánskej káve. V kaviarni bergamskej pražiarne výberovej kávy Bugan Coffee Lab v historickom Hornom meste na ul. Via Colleoni sme pili takú lahodnú mliečnu kávu, až sa mi plakať chcelo. Bolo to ako zjavenie, lebo som tu na hlavnom turistickom ťahu nič podobné nečakala. Bugan majú ešte jednu prevádzku v Dolnom meste aj s pražiarňou a priestorom na rôzne cuppingy a školenia, pili sme aj tu kávu, aj sme sa na ďalší deň vrátili na Via Colleoni, kde už bola iná baristka a magický moment sa neopakoval, ale aj tak bola vynikajúca. A tu sa dostávam späť k otázke, ktorú som sa pýtala celý čas v Miláne, čím to je, že tu káva taká dobrá? Kým Orsonero v Miláne vďačí za vysokú úroveň nasadeniu Kanaďana Brenta, tu v Bugane sú za všetkým Taliani. Na rozdiel od Milánčanov, sa veľmi angažujú v súťažiach a vzdelávaní, ak si pozriete ich úspechy za posledných päť rokov, je to úctyhodný výkon. Aj na sociálnych sieťach vidno, že sú do kávy zažratí a káva a baristi sú u nich na prvom mieste. Jediné, čo mi v tomto smere napadá, že tým, že sa kvôli silnej kávovej kultúre tretia kávová vlna dostala s oneskorením, zažíva Taliansko až teraz boom, ktorý u nás kulminoval ešte pred covidom. A kým v našom prostredí sa už výberová káva dostáva do mainstreamu, čím jej kvalita (dôraz na precízne prevedenie a prácu baristu) upadá, v Taliansku sa jej potenciál ešte nevyčerpal. V každom prípade bolo nesmierne príjemné sa takýmto spôsobom vrátiť v čase a užiť si to vzrušenie z kávy, ktoré už doma nepociťujem. Vrátane pasívne agresívnych sloganov „NO SUGAR IN MY COFFEE“, ktoré sú pre nás už úsmevné.
Druhým, negastronomickým prekvapením bola pre mňa v Bergame galéria Accademia Carrara, šiesta najvýznamnejšia galéria v Taliansku, čo by som tiež netušila, keby som do Bergama nešla. Zbierka obsahuje gotické a renesančné umelecké diela benátskeho a toskánskeho umeleckého okruhu, ako aj diela figuratívnej maľby z Lombardska a pevninského Benátska od 15. do 18. storočia. Aj tu si ideálne zaobstarajte brožúrku s popismi najvýznamnejších diel, aby ste lepšie vedeli preniknúť do tajov vystavených obrazov. Toľko prekrásnych stvárnení motívu Madony s dieťaťom (od Mantegnu, Belliniho), ale aj portrétov (Raffaelov Sv. Šebastián, Botticelliho Giuliano de´ Medici), na ktorých si môžete prezerať detaily dobového odievania, či úpravy vlasov. A objavila som tu aj jednu menšiu maľbu od Sofonisby Anguissoly. Ani v najodvážnejších snoch by mi pred cestou do Milána nenapadlo, že tu toľko od nej uvidím.
Hneď oproti je na mieste bývalého kláštora aj galéria moderného a súčasného umenia GAMeC. Nájdete tu pár kúskov od svetových umelcov minulého storočia, fotografie od Warhola, obrazy od Kandinského, de Chirica, ale hlavne od súčasných talianskych autorov. Vysunutým výstavným priestorom galérie GAMeC je aj sála v Il Pallazo della ragione v historickom centre na Starom námestí z 12. storočia, ktorá je zrejme najstaršou radničnou sálou v Taliansku. Ak aj nepôjdete na prehliadku, nakuknite aspoň z vchodu a prezrite si úchvatné fresky a otvorený krov. Rozprávka!
Ak by som letela do Milána cez Bergamo dnes, naplánovala by som si Bergamo až na posledný deň, tesne pred (večerným) odletom. Z Milána vlakom do Bergama, rovno do galérie Accademia Carrara, potom na prechádzku do Horného mesta, na kávu do Buganu, dolu lanovkou (v Bergame sú až dve a smerom hore čakajú vždy davy ľudí) a potom už len na letisko.
Na rýchle občerstvenie, jedlo do ruky, alebo niečo so sebou do lietadla, pokojne využite pekáreň Il Fornaio na hlavnom turistickom ťahu na ulici Via Colleoni. Nie je to žiadna michelinka, jesť budete z papiera, ale focaccie sú čerstvé, chutné a bohato obložené kvalitnými surovinami od výmyslu sveta.
V prípade, že budete mať viac času a chuť na lepší servis a, trebárs, naturálne víno, odporúčam v Dolnom meste reštauráciu s tradičnou miestnou kuchyňou Osteria al Gigianca na ulici Via Broseta. Budete vám to tu pripomínať Rakúsko, aj kuchyňa je taká viac-menej rakúsko-uhorská, s dôrazom na mäso, syry a typicky alpské pokrmy. Interiér je takisto rakúsky staromódny, s miš-mašom vidieckych výšiviek, retro fotiek a náhodných dekorácií ako z horskej chaty. Jedlo je ale na úrovni, pekne prezentované a určite si minimálne medzi predjedlami a primi vyberiete jeden-dva chody, ktoré vám sadnú. Menej je zastúpená zelenina, jedlá sú ťažšie a výdatnejšie a oscilujú na chuťovej škále medzi slanou a sladkou chuťou. Variácie jedného druhu zeleniny (v mojom prípade tekvice) sú dnes už prežitkom, zato tatarák bol príjemne ľahký a priamočiary. Z cestovín hrali prím ravioli plnené kuracími pečienkami a z hlavných chodov ma bavili horké zelené listy čakanky, aj keď by sa viac hodili k (mastnejšiemu dusenému) mäsu, ako k jemnej, čistej chuti jesetera. Ochutnali sme aj typickú bergamskú špecialitu casonsei (casoncelli) – mäsom alebo klobásou plnené cestoviny, posypané syrom a vyškvarenou slaninkou, ktoré chuťovo pripomínali naše bryndzové halušky. A vôbec, všetky jedlá vám budú chuťovo veľmi povedomé, žiadny kultúrny šok z lokálnej gastronómie tu nezažijete. Na celej večeri boli pre nás najzaujímavejšie vína, ochutnali sme z ponuky rozlievaných vín všetky naturálne – bublinky (Franciacorta Brut Nature), biele víno (Amnesya z drôd Trebbiano a Malvasia z toskánskeho vinárstva Podere Luisa), aj červené (cuvée Armonia Saperandi Rosso z vinárstva Andi Fausto).
Osteria al Gigianca je zaradená medzi niekoľkými miestnymi podnikmi, odporúčanými sprievodcom Michelin. Ak vás bavia podobné oceňované finediningové reštaurácie, dá sa tu najesť naozaj slušne. Je tu jedna jednohviezda, aj jedna dvohviezda, ale moderné, small plates vínne bary, bistrá či remeselné pekárne s výberovou kávou, aké na cestách vyhľadávame, sme v Bergame nenašli. Čo však nie je, môže byť. Kto vie, možno o päť rokov, keď opadne vlna podnikov typu „modern European“, sa budeme do Bergama vracať v čase a užívať si moderné gastro tak, ako sme si teraz užívali výberovú kávu. Alebo aj nie, ťažko odhadnúť, čo bude o pár mesiacov, nieto ešte rokov… Toľko nateraz k minuloročným výletom za dobrým jedlom a pitím, je pred nami ďalší rok a začínam sa pozerať vpred. Čo nás čaká a čo neminie? Máte už plány na rok 2025? Ako to vidíte?
