Berlín a my v roku 2023

Cestu do Hamburgu sme plánovali ešte počas covidu, keď sa lietanie utlmilo a začala sa viac riešiť jeho ekonomicko-environmentálna záťaž. Páčila sa mi myšlienka presúvania po Európe rýchlovlakmi a nočnými vlakmi a cesta do Hamburgu sa mi zdala na to ideálna. No kým sme sa na jar konečne rozhýbali, nočné vlaky z Viedne do Hamburgu v našich termínoch už boli vypredané. Rýchlo sme však pristúpili na plán B, že nočným vlakom pôjdeme do Berlína a odtiaľ do Hamburgu normálnym IC-čkom. A keď už bol v itinerári Berlín, vymysleli sme to tak, aby sme v ňom pár dní pobudli.

Páčila sa mi myšlienka presúvania po Európe rýchlovlakmi a nočnými vlakmi…

Tešila som sa, že deťom ukážeme Berlín a z Nemecka budú mať komplexnejší zážitok. Rok 2023 sa tak stal definitívne rokom návratov. Po Barcelone sme sa po siedmich rokoch vrátili aj do Berlína a nevedela som sa ho dočkať. Ako sa Berlín za ten čas zmenil, čo nové sme v ňom objavili? Budeme vedieť pokračovať tam, kde sme pred rokmi začali? Aj vzhľadom na ťažké roky covidu, energetickej a migračnej krízy sme nezaregistrovali veľké investičné projekty v meste, ale cítili sme sa tu bezpečnejšie a príjemnejšie ako predtým. Nová stanica metra Unter den Linden, kvôli ktorej bol pred siedmimi rokmi bulvár Unter den Linden celý rozkopaný, je už v prevádzke (po desiatich rokoch prác!) a celý priestor okolo Brandenburskej brány veľmi „prekukol“. Neuveriteľne sa v meste rozvinula aj cyklomobilita. Kým v Hamburgu sa v pracovných dňoch tvorili zápchy takmer stále, v Berlíne sme nezaznamenali ani jednu. Obe mestá majú pritom porovnateľný systém (koľajovej) hromadnej dopravy, ale som presvedčená, že práve zásluhou objemu cyklodopravy, ktorá je v Berlíne oproti Hamburgu pocitovo zhruba trojnásobná, sa darí mesto udržiavať voľné.

Čo sa ale nezmenilo, je berlínska atmosféra slobodomyseľnosti a otvorenosti. Mala som pocit, akoby Berlín prevzal po Londýne žezlo európskeho mesta č. 1. Množstvo ľudí z celého sveta, študentov, expatov a zo všadiaľ znejúca angličtina ako dorozumievací jazyk ma v tom každý deň utvrdzovali. Ľudia si oveľa viac užívali verejný priestor, trávili čas na ulici, mladé rodiny s deťmi boli všade, či už s cyklovozíkmi, alebo s kočíkmi. Celkovo na mňa Berlín pôsobil ako veľmi dobré miesto pre život. Ľudia sa mi zdali tolerantní, trpezliví, personál v službách pozorný a úctivý.

Do Berlína sme pricestovali z Hamburgu hladní ako vlci. V domnení, že to bude rýchle, sme vyrazili na populárny berlínsky comfort food Wen Cheng – ručne ťahané čínske rezance biang biang (široké ako remeň). Bolo to famózne, ale rýchle ani náhodou. Boli sme štyria a ak je vás viac ako dvaja, tak si počkáte. Servis funguje bez rezervácií a veľmi efektívne (a ekonomicky správne) prispôsobuje počty hostí počtu stoličiek, a nie naopak, takže kým sa uvoľnia (dvakrát dve) miesta naraz pre štvoricu, usadia a obslúžia aj niekoľko dvojíc, ktoré stoja v rade za vami, len aby nebola voľná ani jedna stolička. Podniky Wen Cheng sú v Berlíne tri a okrem víkendov sa otvára až o piatej popoludní, a to sa už tvorí pri vstupe dlhý rad. Obsluha je inak rýchla, pekne to tu odsýpa, ale ak ste viacerí, tak skrátka stojíte vpredu a čakáte. Prišli sme ani nie hodinu po otvorení a čakali na stôl asi hodinu a pol. Pre hladných trochu utrpenie, najmä keď celý čas vidíte, ako sa iní napchávajú, ale čo by človek neurobil pre dobré jedlo? Tak to má byť!

A jedlo teda bolo fantastické. Wen Cheng sa špecializujú na pár jedál, ktoré sa líšia len druhom mäsa (hovädzie alebo jahňacie) a intenzitou omáčky k rezancom. Buď štipľavejšiu a mastnejšiu „biang biang“ verziu, alebo menej intenzívnu „wen cheng“. Netreba sa toho ale báť, nie je to nič hrozné a pokojne odporúčam autentickejšiu biang biang, veď kde si dnes v Európe dáte takéto rezance? (Pochádzajú inak z vnútrozemskej provincie Shaanxi na severe Číny a ich názov odkazuje na zvuk plieskania ručne ťahaných rezancov o podložku, odtiaľ potom anglický názov „bang bang noodles“.) Hovädzie mäso je mäkučké, dlho dusené, nakrájané na veľké kusy, jahňacie je aromatickejšie. Okrem rezancov Wen Cheng ponúka aj bao knedličky, pričom vegetariáni a vegáni si môžu zo všetkých jedál vybrať verzie s fofu, baklažánom alebo šitake hubami a sladko-kyslý reďkovkový alebo šalát z drvených uhoriek.

Wen Cheng boli bez debaty najlepším gastronomickým zážitkom z Berlína, ale užili sme si aj moderné gastrobary s tzv. small plates konceptom, aké v poslednej dobe najradšej navštevujem a ktoré mi najviac vyhovujú. Restaurant & Bar La Côte má všetko, čo si pod pojmom „ísť do reštaurácie“ predstavujem. Vkusný, ale neokázalý priestor, stručné menu na jednu A5 – ustrice, snacky, malé taniere, keď sa chcete o jedlo podeliť a väčšie, keď chcete len jedno jedlo pre seba. Interesantné vína, kreatívne koktejly alkoholické i nealkoholické. Perfektný chlieb, niečo sladké po jedle a príjemný a ústretový personál. Zvonka by ste nikdy nepovedali, že sa tu dá tak luxusne najesť. Štvrť Schillerkiez, kedysi problémová, je dnes silno džentrifikovaná a kvôli výhodným cenám nájmov a nehnuteľností tu sídlia mnohé pozoruhodné podniky a prevádzky. La Côte už názvom odkazuje na inšpirácie z francúzskej kuchyne, ale čerpá aj z gastronómie celej južnej Európy, vrátane balkánskej, stredomorskej, či až orientálnej. Medzi najvýraznejšie zážitky patrila ustrica, obrovská, mäsitá a osviežujúca. S yuzu uhorkovou granitou a tobikom – slasť na jazyku. Nejedávam ústrice (podobne ako tatarák) často, šetrím si pôžitok z nich práve na takéto prípady, keď to naozaj stojí za to. Z ostatných jedál by som ešte vyzdvihla vcelku pečený karfiol s misom, ktorý by podľa mňa presvedčil aj najzarytejších odporcov tejto hlúbovej zeleniny. Miso je skrátka riešenie na každý kulinársky „problém“.

Podobne vydarený večer sme mali aj v Cafe Restaurant Bar Frieda na ulici Lychener, v blízkosti populárnej Schönhauser Alee. Nárožný podnik priam vyzýval k posedeniu na ulici a k pozorovaniu života okolo. Krivý chodník a nestabilný stolík, z ktorého sa nám šmýkali taniere i poháre s vínom nás nechával v neustálom strehu, ale aj vďaka tomu som sa cítila ako kdesi v Paríži, kde vychytenému podniku na dobrej adrese istú mieru nepohodlia tolerujete. Frieda je celodennou prevádzkou. Neskoré raňajky s kávou, kváskovým chlebom a pečivom (pečeným na mieste) a hudbou z vinylových platní tu plynulo prechádzajú v aperitivo s vermútmi, bublinkami a niečím malým na zahryznutie a večere do posedenia s vínom a koktejlmi do neskorých nočných hodín. Mimochodom, hudba tu znie naozaj kvalitná, hneď upúta vašu pozornosť. Na jedenie si môžete vybrať denné štvorchodové menu za 59 Eur alebo a la carte podľa chuti. Nadchla ma pestrá ponuka jednoduchých, ale efektných zeleninových jedál, gurmánskych obložených chlebíkov, snackov, príloh (hranolky s majonézou), šalátov a extravagantnej točenej zmrzliny. Naozaj originálne boli chlebíky s kyslou smotanou, nakladaným tuniakom albacore, cviklou a šisom a famózna ryba vcelku – sultánka červená s fermentovanými paradajkami a chrumkavým čili olejom (moja posadnutosť chrumkavým čili olejom pokračuje). Za takúto elegantnú večeru by sa nemuseli hanbiť ani v Paríži. Pohár ružových bublín, miska miešaného listového šalátu k tomu… veď vravím, Paríž v Berlíne!

Zaspomínali sme si aj na legendárny vínny bar Cordobar, ktorý nás pred siedmimi rokmi ohúril a vypestoval v nás lásku k moderným vínnym barom s lokálnym vínom a kreatívnym jedlom. Cordobar už síce neexistuje, jeho niekdajší šéfkuchár Lukas Mraz sa vrátil do Viedne a varí s otcom vo vyhlásenej dvojmichelinke Mraz und Sohn, ale hlavný someliér a hostiteľ Willi Schlögl v Berlíne ostal a založil si s Johannesom Schellhornom vínny bar Freundschaft. Bar sa nachádza v štvrti Mitte, plnej medzinárodných firiem a škôl. Vínna karta obsahuje opäť vína z Rakúska a Nemecka a k nim si môžete dať niečo malé na zahryznutie. Ochutnali sme napr. šalát z leberkäse, ktorý chutil úplne ako náš parížsky šalát, len bol bez majonézy a konečne som vyskúšala aj víno od známej viedenskej vinárky Jutty Ambrositsch. Freundschaft je veľký bar na dobrej adrese a zjavne sa im darí. Sedeli sme vonku pred podnikom a skvele sme sa cítili.

Na druhý deň sme vyskúšali aj pomerne nový vínny bar Material, ktorý je zaujímavý tým, že okrem ponuky naturálnych vín si praží vlastnú výberovú kávu a pečie vlastné kváskové pečivo a chlieb. Funguje tak po celý deň ako kaviareň, pekáreň a po večeroch aj ako vínny bar s vlastným, kvalitným občerstvením k vínu. Material (na už niekoľkokrát spomínanej Schönhauser Alee) patrí mladému manželskému páru a zaujme aj interiérom a nevšednými kúskami mobiliáru vo vnútri, aj na ulici pred podnikom.

Značná časť nášho berlínskeho pobytu patrila návratom na miesta, ktoré sme pred siedmimi rokmi spoznali. Medzi takými nesmela chýbať krytá hala s jedlom Markthalle Neun. Zloženie stánkov bolo zhruba rovnaké, ale mala som problém si vybrať jedlo, ktoré by mi vyhovovalo. Boli sme sa pozrieť aj do House of Small Wonder, ktorí kvôli rekonštrukcii pôvodných priestorov (s ikonickým točitým schodiskom) dočasne sídlia v modernistickej budove s vnútroblokom bývalej židovskej dievčenskej školy na Auguststraße. (Na tej istej adrese sídli aj skvelé židovské deli Mogg.) House of Small Wonder síce dočasne prišli o svoje krásne priestory, ale na ich jedlo inšpirované Japonskom sa dá spoľahnúť stále . Skvelé alkoholické i nealkoholické nápoje, vynikajúci šalát s červeným melónom, fetou a mätou či miska donburi s kakuni bôčikom a onsen vajíčkom patrili k tomu lepšiemu, čo sme v Berlíne ochutnali.