Na záver prázdninových zápiskov z ciest po Čechách a Morave ešte pár čriepkov z miest starých i nových, ktoré sa inam nevošli, ale nemali by zapadnúť.
… ešte pár čriepkov z miest, starých i nových…“
Po ceste do Plzne sme išli južnou trasou cez Rakúsko a na raňajky sa zastavili po dlhšom čase v Znojme v milovanom Půl na půl. Vracať sa k starým láskam je vždy dobrý nápad a zistiť, že sa im darí a ich podnik prekvitá, je mimoriadne uspokojujúce. Vynikajúcu kávu, pečivo viennoiserie či canelé najnovšie doplnili famózne portugalské koláčiky pasteis de nata, v rámci Česka a Slovenska bezkonkurenčne najlepšie, aké sme jedli. Dokonale zvládnuté cesto košíčka, lahodný žĺtkový krém a dobrý pomer medzi nimi je presne to, čo oddeľuje prácu profesionálov od nadšencov a sem sa na ten rozdiel môžete prísť pozrieť a hlavne ochutnať. K ďalším novinkám pribudlo sezónne, letné pečenie neapolskej pizze a hlavne rozšírenie vonkajších priestorov o záhradu na hradbách, odkiaľ máte krásny výhľad do parku a širokého okolia hneď z niekoľkých romantických zákutí. Utajený skvost v Znojme par excellence, čistá radosť toto.
Po ceste domov sme zas nemohli vynechať ďalšie obľúbené miesto, 8smičku v Humpolci, ktoré je už takou našou stálicou na cestách. Uprostred cesty do Prahy, či ďalej, blízko diaľnice, ideálne na prestávku na kávu, niečo dobré pod zub, drobné nákupy v book shope, či návštevu výstavy. V 8smičke sme sa zastavili aj na Veľkú noc cestou do Prahy a dali si tu jeden z mála tematických veľkonočných dezertov, aké sme počas sviatkov mohli ochutnať. V júli sme zas mali šťastie na otvorenú galériu so vzácnou expozíciou diel Jana Zrzavého. 8smička nás vždy niečím prekvapí a radi sem chodievame za inšpiráciou.
Cesty nás začiatkom prázdnin zaviali aj do festivalových Karlových Varov, hoci len na jednu noc. Karlovy Vary sú ďalšou premrhanou príležitosťou, ako využiť obrovský potenciál tohto krásneho miesta s výnimočnou atmosférou. A to sme prišli v čase konania medzinárodného filmového festivalu, kedy sa organizátori i mesto snažia ukázať mesto z tej lepšej stránky. Všade to tu vtedy žije, všade je krásne a príjemne, ale pod chvíľkovými úsmevmi a dobrou náladou aj tak na povrch presakuje smútok a zmar tohto bohom zabudnutého kraja a jeho bezradnej správy.
Nedostatočné kapacity karlovarskej gastronómie sa počas festivalu suplujú hosťujúcimi podnikmi z Prahy. Aj my sme sa tu večer najedli len vďaka Sasazu, lebo v Bokovke bola práve uzatvorená spoločnosť a do Puppu sa nám ísť na večeru nechcelo. Na promenáde sme si potom posedeli pri pohári bubliniek mobilného vínneho baru Prosekárny, ale ráno sme nakoniec stihli vyskúšať aj dve lokálne kaviarne. Na raňajky podnik s výberovou kávou pražiarne Lékárna by City Roasters priamo na ulici T. G. Masaryka, vedúcej k promenáde. Kaviareň má počas festivalu pripravený pre festivalových hostí nielen široký výber raňajok, ale aj obedov, tak sa tu počas dňa pohodlne prestravujete.
A hneď oproti cez ulicu si môžete dopriať kávovú dupľu v kaviarni Republica Coffee by 22:22 s kávou z vlastnej pražiarne 22:22. Aj tu okrem kávy a sladkých dobrôt môžete chytiť aj nejaký fajn brunch. S raňajkami v Karlových Varoch nebudete mať problém ani mimo festivalu. Viac sme nestihli, ale zbežnou prechádzkou po nábreží riečky Teplá môžem skonštatovať, že je tu pár obdivuhodných miest, ktoré stoja za pozornosť.
Najviac sme boli uchvátení atmosférou areálu brutalistického Hotela Thermal, ktorý vzdialene pripomína londýnsky Barbican s jeho betónovými terasami, viacúrovňovými hmotami budov, vodnými prvkami a prerastajúcou bujnou zeleňou. Spojenie surového betónu, vody a zelene je naozaj podmanivé. Navyše, terén Karlových Varov v hlbokom údolí poskytuje neuveriteľné scenérie. Ozaj, vedeli ste, že do strmých svahov premávajú v Karlových Varoch dve (viac ako storočné) lanovky? Jedna z nich je dokonca podzemná, vedie z Divadelného námestia do hotela Imperial a je súčasťou mestskej hromadnej dopravy. Nečakaný objav a skvelý zážitok!
Cestu do Ostravy sme si spríjemnili niekoľkými zastávkami. Prvým cieľom bol jeden dávny rest z návštev realizácií architekta Dušana Jurkoviča, a to súbor drobných stavieb na krížovej ceste na Svatý Hostýn. Ako decko som chodievala na Svatý Hostýn so školou vrámci rôznych výletov a branných cvičení pomerne často, ale ak ma zabijete, na tieto Jurkovičove stavbičky si vôbec nepamätám. Je možné, že nás socialistické zriadenie dôsledne chránilo pred pohľadom na cirkevné svätostánky a chodili sme na iné miesta, lebo som presvedčená, že tento moravský „hobitín“ by som si isto zapamätala. Ktovie, ale ani rozhľadňa, ani Bazilika Nanebovzatie Panny Márie mi nič nehovorili. Akokoľvek, je tu nádherne a do zbierky Jurkovičových stavieb mi pribudol ďalší architektonický skvost a zážitok.
Cestou na Hostýn sme sa zastavili na kávu v Uherskom Hradišti, kde okrem Kafecu a espresso baru Fčil pribudli ďalšie skvelé podniky, čo sa vám zíde, ak sem prídete na ďalší vyhlásený letný filmový festival Letní filmová škola. Vynikajúce raňajky s výberovou kávou sme si dali v kaviarni Zelený pokoj v átriu domu na Masarykovom námestí. Pečú si tu sami sladké, aj slané pečivo, pripravujú brunche, dezerty a rôzne sezónne špeciality, pričom sa tu na mlynčeku striedajú zaujímavé kávičky z celej Európy, ktorých zrnká si môžete kúpiť aj na doma.
Ďalšou uherskohradišťskou akvizíciou je pekáreň s espresso barom Pospolu na nečakanom mieste, a to vo vstupnej hale železiarstva na parkovisku na Verbířskej ulici. Tu si okrem dobrej kávy a skvelého sladkého a slaného pečiva kúpite na domov aj chlieb (vrátane tmavého ražného), zrnkovú kávu a rôzne remeselné produkty a dobroty, ako napríklad zmes na prípravu chai latté, ktorú som si odtiaľto odnášala ja.
Nasledujúcou zastávkou na ceste do Ostravy bol Zlín, kde sme chceli v prvom rade navštíviť pobočku našej obľúbenej šumperskej kaviarne Pikola. Inak je, bohužiaľ, situácia v zlínskom gastre podobne tristná ako v Karlových Varoch a večer sa tu proste nikde normálne nenajete. Napriek existencii tunajšej univerzity, bohatej industriálnej histórie či zázemia filmového priemyslu sa tu gastrokultúra nikam nehýbe. Situáciu, ako vždy, zachraňujú kaviarne s výberovou kávou.
Na najlepšie raňajky si zájdite do podniku, do ktorého by ste to nikdy nepovedali. Do kaviarne Kookie by Nikol, nachádzajúcej sa len kúsok od slávneho zlínskeho mrakodrapu. Príďte skoro ráno, kým vás odtiaľto nevytlačia detské kočíky a nenechajte sa odradiť ani gýčovitou výzdobou, je to len malá daň za stôl plný dobrôt, od chutnej kávy, cez rozkošné limonádičky až po gurmánske taniere plné farieb, aróm a chutí. Dajte na mňa!
No a ak vás počas dňa dobehne hlad a budete si chcieť oddýchnuť v štýlovom prostredí elegantnej vily v rezidenčnej štvrti Mladcová, skočte do EBE Cafe. Jedlo je veľmi jednoduché a nenáročné, aj káva by si zaslúžila väčšiu starostlivosť, ale tá pohoda a krása ako z časopisu Amazing, či už v interiéri, na terase, ale v snovej záhrade, za to stojí.
Toto prekrásne záhradné mesto s fantastickými verejnými priestormi a úžasnými architektonickými pamiatkami trpí nedostatkom kapitálu. Ľudského i peňažného. Kúpna sila je tu, žiaľ, slabá a brzdí rozvoj regiónu. Mesto je upchaté autami, stále sa na niektorých miestach nevysporiadalo s vizuálnym smogom a divokou zástavbou. No z nadhľadu pôsobí nádherne. Tie vily! A tie parky a zeleň! Konečne sme sa boli pozrieť na známom lesnom cintoríne. (V koľkých mestách ste si boli programovo pozrieť cintorín, či krematórium?) S deťmi sme si opäť prešli všetky známe stavby od Františka Lydie Gahuru, Vladimíra Karfíka, či Evy Jiřičnej, aby si ich osviežili v pamäti. Bohužiaľ, do slávnych víl Tomáša Baťu či Miroslava Zikmunda sme sa opäť nedostali, aj výletné Bistro Kudlov bolo práve zatvorené, ale aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Trebárs aj na zlínsky filmový festival. A koho to zaujíma, odporučím aj Zlínský architektonický manuál (ZAM) s ich audio sprievodcom s tématickými trasami po Zlíne, vďaka ktorým si budete môcť prejsť mesto aj sami. Ale keď budete mať šťastie a prídete do Zlína v čase, keď budú organizovať nejakú zaujímavú prednášku, alebo komentovanú vychádzku, určite to využite.
A zlatý klinec programu, ak ste kdekoľvek na severe Moravy či Sliezska? Nič menej, ako obed či večera v olomouckom Long Story Short (LSS)! Ach, to je vždy taká krása a radosť byť tu! Balzam na dušu a zmysly. Odmena za všetky tie hnusy a bizáry každodennej reality, v ktorej musíme žiť. Tu je ešte stále svet v poriadku a dokonca aj o čosi viac, ako v poriadku. Kde inde si len tak môžete prísť do reštaurácie a dať si homárí bisque? Alebo sa opýtať, či ešte náhodou nemajú tie domáce nanuky, ktoré ste nedávno obdivovali na ich instagrame a oni vám ich naozaj odniekiaľ vykúzlia? LSS je splnený sen každého gastronauta na cestách, svetlý bod pozitívnej deviácie, za ktorým sme ochotní letieť ako nočné motýle tmou až na svetakraj. Čo by sme bez týchto oáz normálnosti robili? Jaj, a keď prídete, berte chlieb na domov hneď, nečakajte, kým sa naobedujete, lebo už druhýkrát sa nám stalo, že kým sme dojedli, chleby boli fuč. Ale to tak býva, dobré veci v živote idú na dračku, tak buďte v strehu, lebo ich je stále menej a menej.
