Všetko zlé je na niečo dobré a vedieť si z každého negatíva vziať pre seba aj niečo pozitívne, považujem za jednu z najlepších životných zručností. Keď sme kvôli posunu letu nevedeli predĺžiť rezerváciu pôvodného ubytovania a museli sa na jednu noc ubytovať inde, vyzeralo to ako zbytočná komplikácia. Ale ako už aj Adam Gebrian kdesi spomínal, vďaka podobným komplikáciám často spoznáte miesta, kam by ste sa inak zrejme nikdy nedostali.
… spoznáte miesta, kam by ste sa inak zrejme nikdy nedostali.
My sme sa takto dostali do prístavnej štvrte Royal Docks, o ktorej som ani netušila, že existuje. Až tam som si uvedomila, že Londýn má priamo v meste letisko London City Airport. Alebo už viem, kde je londýnske výstavisko ExCel, alebo že tu má mesto novú, futuristickú radnicu, prezývanú The Crystal, od architekta Normana Fostera, v ktorej sídli starosta Sadiq Khan. Keby sme tu nebývali, asi by som si ani nevšimla, že má Londýn lanovku. Nevedela by som, že je tu pešia lávka The Royal Victoria Dock Footbridge od architektonického štúdia Lifschutz Davidson Sandilands, vďaka čomu som sa zas dozvedela o ich peších lávkach Golden Jubilee, ktoré inštalovali po oboch stranách železničného mosta Hungerford. A tak ďalej, a tak ďalej… Ako vidíte, aj vďaka jednej nepríjemnosti sa toho človek dokáže dozvedieť naozaj veľa.
Ďalšou témou, ktorú sme riešili, je štvrť, kde sa ubytujeme. Známi prevracali oči, keď sme im hovorili, že budeme bývať vo Walthamstowe, ani nám zo začiatku nebolo všetko jedno, ale nakoniec to dopadlo nad očakávania skvele a potvrdilo sa nám, že zo všetkého je najhoršia nevedomosť a strach. (Mám obľúbenú českú ľudovú múdrosť o tom, že „Kdo se bojí, … v síni“, je trochu ordinárna, no riadim sa ňou vždy, keď stojím pred nejakou nekomfortnou situáciou a paralyzuje ma strach.) Takisto nezúfajte, že bývate ďaleko od centra. Ak máte v pešej dostupnosti dobrý dopravný uzol, nič nie je problém. Londýn má skvelý systém rýchlej koľajovej dopravy, vo Walthamstow sme mali v blízkosti až tri takéto zastávky, plus autobusovú stanicu a cestovanie sme si napočudovanie užívali. Človek si na chvíľu sadne, oddýchne, usporiada myšlienky, prečíta správy, alebo len tak pozoruje mesto. Ja dokonca milujem aj cestovanie doubledeckerami. Často sme si vyberali dlhšiu variantu ciest autobusom práve pre to, že sme si z výšky prezerali partery ulíc a spoznávali mesto z inej perspektívy. Presuny doubledeckerami sú síce zdĺhavé, ale sú komfortné, bezpečné a sú to vlastne také nízkonákladové vyhliadkové jazdy.
Ale späť do Walthamstow. Až dodatočne, keď som sa pozrela do mapy, že kde to vlastne bývame, som s úžasom zistila, že sa tu nachádza galéria Williama Morrisa, zakladateľa legendárneho hnutia Arts & Crafts, ktoré malo zásadný vplyv aj na tvorbu umelcov a architektov u nás (napr. Dušana Jurkoviča). William Morris bol priekopníkom moderného dizajnu, remesiel, patril do širšieho okruhu preraffaelistov a bol aj významným aktivistom na poli sociálnych reforiem a ochrany pamiatok v ére vrcholiacej priemyselnej revolúcie. Vo William Morris Gallery nájdete fantastickú zbierku artefaktov od tapiet, textílií, tlače, nábytku, vitráží, keramiky, až po obrazy prerafaelistov. Okrem toho sa tu organizujú pozoruhodné dočasné výstavy (my sme mali šťastie na fantastickú zbierku japonských umeleckých remesiel), majú tu úžasný gift shop a skvelú kaviareň v zimnej záhrade s výhľadom do parku. Inšpiratívna je aj samotná budova galérie a jej návšteva patrila medzi vrcholy nášho Londýna. Ak chcete zoznámiť svoje deti s umením preraffaelistov, počiatkami dizajnu, či hnutím Arts & Crafts, lepšie miesto na to nenájdete.
Tých prekvapení zo „zlej štvrte“ bolo viac. Nielenže sme nakoniec bývali na londýnske pomery veľmi slušne, ale našli sme si tu aj kaviareň s výberovou kávou a pekáreň. V blízkosti vstupu do nadzemky na St. James Street sa na mieste kontajnerového mestečka nachádza malá, ale dobrá kaviareň Long & Short. Výborné espresso (asi najlepšie, aké sme v Londýne mali), ale aj filtrovanú kávu vám tu barista urobí ručne a presne podľa vášho želania.
V dobrom počasí si posedíte aj vonku pri komunitných stoloch, vedľajšia prevádzka robí aj raňajky a brunche, ale na niečo dobré pod zub si skočte do vegánskej pekárne Beaten by a Whisker v parteri susedného rezidenčného komplexu na Old Brewery Lane. V rámci jedného priestoru má výrobňu, pec, aj pár stolov, kde si môžete vychutnať víkendový brunch s výberovou kávou od pražiarne Curious Roo. Pečú malé dávky kvasových chlebov, focaccie, rôzne sladké uzly, chlebíky, cookies, brownies, slané tarty, predávajú obložené sendviče so sebou, ale určite musíte ochutnať fantastický „sausage“ roll s hubovo-cibuľovou plnkou, pri ktorom si ani nevšimnete, že je vegánsky.
Tu nájdete úplne iný Walthamstow, ako na multikultúrnom trhovisku na High Street. A to som viac nepátrala, toto bolo len pár miest, ktoré sme objavili cestou zo stanice na ubytovanie, iste sa tu dá nájsť aj viac podobných dobrých podnikov. Určite sme ale vo Walthamstow zažili Londýn autentický, s autentickým bývaním medzi miestnymi obyvateľmi a skúsili sme si, aké to je, využívať lokálne služby a dochádzať do centra Londýna, kam sme vyrážali najmä za umením, pamiatkami a „nočným životom“.
Hneď na tomto mieste musím povedať, že kultúra a umenie je v Londýne dostupná pre každého, vstupy do veľkých múzeí sú zdarma, čo oceníte najmä s deťmi, alebo keď máte napätý rozpočet. Kultúrna a vzdelaná spoločnosť sa mestu vždy vyplatí viac, ako pár tisíc vyzbieraných na vstupnom navyše. Veľká koncentrácia veľkých múzeí je v Južnom Kensingtone, vstupné sa neplatí, ale treba si vopred spraviť rezerváciu, aby ste mali istotu, že sa v daný deň dovnútra dostanete. Zo všetkých múzeí by som rada spomenula najmä Victoria & Albert Museum hneď z niekoľkých dôvodov. Múzeum som tu spomínala v súvislosti s návrhom modernej prístavby od architekta Daniela Liebeskinda, ku ktorej Londýn (na rozdiel od Drážďan) nenašiel odvahu a ktorá by tomuto kultúrnemu stánku mimoriadne prospela.
V obrazárni nájdete prierez toho najlepšieho z britských ostrovov, od Williama Blakea, cez dvojicu krajinkárov, večných rivalov Turnera a Constablea, až po ikonický The Day Dream od Danteho Gabriela Rosettiho (ukazujem deťom, že tá pani na obraze je manželka Williama Morrisa…) Vo V&A Museum si môžete vyberať podľa ľubovôle, či si pozriete zbierky podľa krajiny pôvodu, podľa období a štýlov, alebo sa zameriate na jednotlivé materiály a umelecké techniky. A pomedzi to si pozorné oko všimne aj rôzne lahôdky, ako napríklad sklenené schodisko od Evy Jiřičnej v oddelení šperkov, alebo impozantný sklenený luster od Dalea Chihulyho vo vstupnej hale múzea, kde by ste ho vôbec nečakali.
Umeniu vo verejnom priestore sa budem venovať nabudúce, nateraz sa vrátim k tým akože lepším štvrtiam, konkrétne k Soho. Ťahalo ma to sem ako magnet, najmä večer. Zmes zaujímavých podnikov, hlúčikov baviacich sa ľudí na ulici, hudobných klubov a divadelných scén tvorí neodolateľnú atmosféru, ktorej som sa nevedela nabažiť. O večerných podnikoch zo Soho ešte bude reč, zmienim sa ale o jednom úžasnom obede v tradičnom anglickom (gastro)pube. Chcela som vziať deti na nejaké podobné miesto, kde by zažili dobrú anglickú kuchyňu v autentických priestoroch, z ktorých dýcha história. Nevedela som však, kde by to malo byť. Až raz, minulý rok pred Vianocami som zachytila post od Nigelly, ako bola unesená „novým“ pubom The Devonshire, do ktorého čakala dva mesiace, kým si vedela spraviť rezerváciu. Bolo rozhodnuté. The Devonshire, sídliaci na atraktívnom mieste na rohu ulíc Denman a Sherwood, má viac ako dvestoročnú tradíciu a dostať sa sem po minuloročnej rekonštrukcii, je trochu oriešok. Ale podarilo sa a celá tá anabáza s lovením termínu sa vyplatila.
Najviac ma tešilo, že sa The Devonshire zameriava na domáce suroviny, a to aj ryby a dary mora. Mali sme tak popri tradičnej anglickej kuchyni aj ochutnávku darov mora, ktoré v Londýne nesmiete vynechať. Vyskúšali sme „potted shrimps“, drobné krevetky, dusené na masle, zaliate maslom, ktoré sa po zatuhnutí jedia na studeno s chlebom. Ďalej fantastické hrebenatky s dresingom z vyškvarenej slaniny a sladového octu, šalát z bieleho krabieho mäsa a najlepší krevetový koktejl, aký som kedy jedla, elegantne servírovaný v pohári na stopke, s celou langustou, prevísajúcou cez okraj. Dekadencia sama! K hovädziemu steaku sme si dali hranolky, vyprážané na kačacom tuku a muselo byť aj jahňacie, v našom prípade tradičný jahňací hotpot, ktorý sa rozplýval na jazyku a na záver sticky toffee pudding, ľahký ako obláčik. Reštauračný biznis tu ale fičí ako na bežiacom páse, stoly sa točia a zarábajú peniaze, žiadne vyčkávanie, ani vysedávanie sa nekoná, akonáhle dojete, už vám pristane na stole účet a „off you go“. No bol to nezabudnuteľný zážitok, ktorý stál za každé penny, hneď by som išla znova. Napríklad v nedeľu na klasický Sunday roast! Doprajte si ho aspoň raz za život, nič anglickejšie neexistuje.
Inak, ak si v Soho netrúfate na činoherné divadlo, skúste aspoň tanečné, či hudobné. Alebo ešte lepšie, vyberte sa na džez do niektorého z množstva hudobných klubov a nechajte sa uniesť atmosférou večerného Soho. My sme boli v maličkom The Piano Bare na Carlisle Street na Andy Davies Trio. Je to tu tak malé, že keď vystriete ruku, dotknete sa niektorého z džezmenov. No povedzte, môžete mať niečo viac „z prvej ruky“? Máte radi Soho? Uprednostňujete staré, dobre známe centrálne štvrte, alebo objavujete aj vzdialenejšie oblasti Londýna?
