Vôbec som to nečakala. Talianska káva je talianska káva, vieme. Naše doterajšie skúsenosti z Talianska boli také, že v kaviarňach s výberovou kávou sa síce s výberovou kávou pracovalo, ale v chuti a v prevedení sa toho veľa nedialo. Káva sa dala vypiť, ale že by sme si na nej pochutili, sa nedá povedať. O to viac ma šokovalo, že v Miláne sme nepili ani jednu zlú kávu. V Miláne! Po tom, čo som si v posledných rokoch nepochutila na káve ani v Berlíne, ani v Španielsku, ani v Londýne, by som to do Milána nepovedala. Po dlhej, dlhej dobe som si kávičkovanie v meste užila.
… by som to do Milána nepovedala.
Najlepšia káva a kaviareň v Miláne? Bez váhania Orsonero Coffee. Vlajková loď výberovej kávy v meste, ale žiadna hipsterčina, žiadne avokádové toasty, len jeden malý priestor na rohu ulíc Giuseppe Broggi a Giovanni Battista Morgagni neďaleko hlavnej stanice Centrale, teda ideál na prvú alebo poslednú kávu v meste. Len pár stolov vnútri, pár miest na sedenie vonku, na jedenie len croissanty, painy, ale keď vojdete dnu, hneď viete, že ste na správnom mieste. Tu vám kávu nešudlí žiaden bezradný brigádnik, ale profi barista, ktorý vie, čo robí. Och, ako úžasne chutí (mliečna) káva, keď vám ju spraví profesionál! Ak šípite, že mastermind za týmto úspešným konceptom je zo zahraničia, šípite správne. Je ním Kanaďan Brent Jopson, ktorý už takmer desať rokov evanjelizuje Milánčanov na filtrovanú kávu a svetlejšie pražené espresso. A nielen teoreticky, normálne stojí v kaviarni za mašinou a vydáva jednu kávu za druhou. Kávu od neho proste chcete.
Dôležitým hráčom na milánskej kávovej scéne je aj prvá milánska pražiareň výberovej kávy Cafezal Specialty Coffee Roasters s jej štyrmi kaviarňami. Dve z nich, v ktorých sa pripravujú aj raňajky a brunche, boli počas sviatkov zatvorené, ale vo zvyšných dvoch na ulici Solferino v štvrti Brera a na San Gregorio pri Porta Venezia sme boli. Dobrý tip na rannú kávu s croissantom, alebo na poobednú s niečím sladkým, trebárs s pastelom de nata. A len aby ste vedeli, croissanty (nezávisle od toho, či sú z pľundrového alebo lístkového cesta) na severe Talianska volajú „brioche“ a na juhu „cornetto“.
Ak ale chcete všetko v jednom – super kávu (z vlastnej pražiarne) a zároveň aj sladké, slané pečivo priamo z pekárne, či rovno all day breakfast, odporúčam Nowhere Cafe. Veľkú kaviareň majú v bohémskej štvrti Ticinese na Via Vetere a prevádzku s pekárňou na Via Caminadella, bližšie k Bazilike Sv. Ambróza. Kaviareň na Via Vetere je zašitá v slepej ulici pri Parku Jána Pavla II., čo je fajn, ak si tam budete chcieť vziať kávu a pečivo so sebou, ale ak si budete chcieť sadnúť, odporúčam rezerváciu, prípadne sa pripraviť na čakanie v rade. Zo sladkého pečiva tu robia neskutočné bomby, od painov, double baked, danishov, cruffinov, cez škoricové slimáky, kardamomové uzly až po rôzne menej známe výrobky, slané i sladké. Vyberajte také, ktoré nepoznáte, napr. žemle „la tonda“ (niečo ako pečená šiška/donut) na slano alebo na sladko. Ja som mala s malinovým džemom a bola to neskutočná lahôdka. Zaujímavosťou bola aj „čerstvá ovocná šťava“, v našom prípade hustá malinová, čo boli normálne rozmixované maliny, nechceli sme veriť, luxus! Inak, vybrať si môžete z viac druhov káv, pýtajte sa, nechajte si poradiť. Obsluha je trochu netaliansky prísna, veľa pravidiel a zákazov (žiaden cukor do kávy a pod.), ale kaviareň je mimoriadne obľúbená a nie je sranda to tu ukočírovať. Všetko je ale výborné a stojí za vyskúšanie.
Za oveľa milším a priateľskejším personálom choďte na raňajky do kaviarne s pekárňou Sisu na Via Gaudenzio Ferrari. S kávou buďte opatrní a s baristom si vyjasnite, aký veľký kávový nápoj chcete, flat white robia veľmi veľký, je to skôr latté, tak si vypýtajte radšej cappuccino. Káva je ale chuťovo fajn a všetko vyváži sympatický barista, ktorý si bude nahlas pospevovať. Inak, hrá tu parádna retro hudba, to si hneď všimnete. Sisu bola jediná kaviareň s výberovou kávou, ktorá mala otvorené aj 26. decembra, za čo sme boli nesmierne vďační. Výborné pečivo, sladké, aj slané, štedré porcie, kvalitné suroviny a nevšedné kombinácie chutí. Avokádový toast s crudom z mečiara? Áno, počujete dobre a bolo to výborné!
Fakt dobrú kávu sme mali aj na tom najmenej pravdepodobnom mieste. Napríklad úplne najlepšie espresso sme pili v cukrárni, špecializujúcej sa na dezerty z mascarpone Mascherpa. Ani sme nemali v pláne tam ísť, bol Štedrý deň popoludní a len tak zo srandy sme pozreli do aplikácie, či nie je niekde blízko otvorená nejaká kaviareň. Všetci milujeme tiramisu, tak sme sa nebránili. Tiramisu sa tu podáva v troch veľkostiach a vo viacerých príchutiach. Okrem toho tu nájdete aj iné sladkosti a sladké pečivo, vrátane panettone, domácich piškót, cookies, či čokoládových praliniek. Tiramisu mi nechutilo, bolo na môj vkus ťažké a mastné, mám radšej odľahčené receptúry, ale espresso mi veľmi dobre padlo. Nabudúce by som si dala už len piškótu a namáčala si ju do kávy. Alebo ak chcete, môžete si vybrať aj dekompozíciu tiramisu – zvlášť kávu, misku s krémom a piškóty.
A na záver dva užitočné a praktické tipy s výberovou kávou – bistrá, kde si okrem dobrej kávy dáte aj dobré jedlo a naturálne víno. Jedným z nich je bistro Hygge na Via Giuseppe Sapeto. Veľmi príjemné miesto s kozmopolitnou atmosférou a fantastickými ľuďmi. Tak ako je zmiešaný tím, ktorý tu pracuje, je aj ich jedlo. Najkreatívnejšie fusion, aké sme v Taliansku zažili. Nič podobné som nikdy nejedla. Minestrone s riasou kombu. Egg burger s nadýchanou vaječnou frittatou v žemli z paradajkového cesta a s marinovanou červenou cibuľou. Hovädzie rebro s opečenou čakankou. Pečené zemiaky na štýl patatas bravas. K tomu skvelá káva, skvelý chlieb a skvelé víno. (Inak, vyznali sa aj v slovenských vínach, jeden z majiteľov bol aj na Slovensku, poznal Bratislavu.) Hygge bol prvý podnik, kde sme v Miláne jedli a lepší úvod do milánskeho gastra sme si ani nemohli priať, len sme oči otvárali. Bravo!
A podobne aj úplne nakoniec sme sa s Milánom lúčili v bistre Onest v pokojnej, rezidenčnej štvrti medzi Porta Venezia a Porta Vittoria. Malý, nenápadný podnik so zimnou záhradou a vnútorným dvorom, ktorý musí byť v lete úplne rozprávkový. Veľký dôraz tu kladú na kvalitu a pôvod surovín, pečú si vlastný chlieb, pečivo a výrobky, navštevujú malé, biodynamické vinárstva a objavujú zaujímavé vína. Pili sme vynikajúce bublinky Quarticello 2022 Brut Nature od Cascina Ronchiz z regiónu Emilia Romagna a Chic Brut Nature od Tenuta L´Armonia z Veneta. K tomu sme si dali pár drobností, pečenú čakanku, grilovaný sendvič s pečenými zemiakmi, brokolicu s jablkom a arašidmi a kváskový chlieb s panenským olivovým olejom. Kávu sme už nezvládli, boli sme v ten deň už totálne prekávovaní, ale pokojne príďte aj na raňajky či brunch. Od stredy do nedele, ideálne s rezerváciou, nech sa zbytočne nepreženiete.
Kávičkovanie v Miláne bolo božské, ale z čoho som bola úplne hotová, boli pamiatky a umenie. To som tiež nečakala. Keď sa povie Miláno, človek si predstaví Dóm (najväčší kostol a jediná gotická katedrála v Taliansku), operu La Scala a niektorí prípadne ešte vedia, že sa tu nachádza Posledná večera od Leonarda da Vinciho a hotovo. Do La Scaly sme sa nedostali (cez sviatky sa nehralo) a na Poslednú večeru sme už nezohnali vstupenky. Takže nám z najväčších atrakcií ostala len katedrála. Brala som to ako povinnú jazdu a zarezervovala vstup do interiéru, aj na strechu. Ale teda v takom úžase som z katedrály asi ešte nebola. Dóm tak trochu klame telom. Zvonka pôsobí pomerne subtílne, vzdušne a odľahčene, ale keď vojdete dnu, spadne na vás ťažoba a temno stredoveku celou svojou váhou a chvíľu trvá, kým sa z toho otrasiete. Interiér je tmavý, cez vitráže sem nepreniká veľa svetla a medzi všetkými tými masívnymi stĺpmi, ktoré túto päťloďovú megastavbu podopierajú, sa cítite ako v bruchu pravekého tvora. O to zvláštnejší je potom zážitok zo strechy, ktorá pôsobí takmer až sureálne, so všetkými tými ozdobnými vežičkami, sochami a chrličmi. Katedrála stále nie je dokončená a zároveň sa neustále rekonštruuje. Za pozornosť stoja aj zaujímavé výhľady. Z určitej strany napríklad uvidíte paralelne za hradbou strešných vežičiek panorámu mrakodrapov a za nimi v diaľke aj končiare Álp. Ak by ste mali v Miláne absolvovať len jednu pamiatku a zaplatiť si len jeden vstup, určite choďte do Dómu, neoľutujete.
Z múzeí sme si vybrali vedecko-technické múzeum Leonarda da Vinciho (Museo Nazionale della Scienza e della Tecnologia Leonardo da Vinci). Páčilo sa mi, že aj technické exponáty boli tematicky popretkávané rôznymi umeleckými dielami, čo ma veľmi bavilo objavovať a v neposednom rade bola jedna časť múzea venovaná architektúre, dobovým modelom a výkresom slávnych stavieb, vrátane milánskeho Dómu (ako bol pôvodne zamýšľaný). Sklamanie, že sme nevideli originál Leonardovej Poslednej večere nám potom čiastočne vynahradila expozícia, venujúca sa kultúrnemu odkazu tohto ikonického diela, aj s ukážkami rôznych variácií na túto tému od iných umelcov od renesancie až po súčasnosť. Skvelé múzeum! (Mimochodom, vtipné je, že v oddelení dopravy majú vozeň historických električiek z 30. rokov minulého storočia s dreveným interiérom, ktoré stále aktívne slúžia milánskej MHD, takže si jazdu týmto muzeálnym kúskom môžete vyskúšať naživo.)
Ale najviac som bola v tranze z dvoch špičkových galérií, o ktorých som dovtedy nemala ani páru. Niektoré svetové umelecké galérie sú známe aj laickej verejnosti, napríklad Galleria Uffizi vo Florencii, vedela som, že mnohé slávne obrazy nájdem v Ríme, v Benátkach, ale nikdy mi nenapadlo, že by som mohla toľko pokladov nájsť aj v Miláne. O to viac som bola ohúrená z pinakotéky Brera (Pinacoteca di Brera) a Ambrosiana (Pinacoteca Ambrosiana). Ten údiv, keď som v Brere narazila napríklad na prevratný obraz od Andreu Mantegnu Mŕtvy Kristus (prvé zobrazenie tela mŕtveho Krista z úplne inej perspektívy), o ktorom sme sa tesne pred Vianocami učili na kurze dejín umenia. Alebo monumentálny obraz Svätý Marek káže v Alexandrii od bratov Belliniovcov, Caravaggiova druhá, striedmejšia verzia Večere v Emauzách (skorší, slávnejší obraz jeho Večere sa nachádza v Národnej galérii v Londýne) alebo Canovova socha Napoleóna v podobe Marta hneď v dvoch prevedeniach. A je tu aj autoportrét Sofonisby Anguissoly! Pred Rubensovou Poslednou večerou som mala zimomriavky (ten Judášov pohľad!), rovnako ako pred Bramanteho Kristom na stĺpe. Inak, ak si radi čítate o obrazoch, určite si v Brere kúpte brožúrku Tridsať umeleckých diel, ktoré nesmiete vynechať s parádnymi ikonografickými výkladmi, je to vzrušujúce čítanie.
A ozaj, vedeli ste, že v Miláne sa nachádza druhá najstaršia verejná knižnica v Európe? Budete si ju môcť pozrieť (spolu s najobsiahlejšou zbierkou Leonardových textov a kresieb, tzv. Codex Atlanticus), keď pôjdete do pinakotéky Ambrosiana. Aj v tejto galérii nájdete famózne kúsky. Skicu(!) Raffaelovej Aténskej školy (skvelá expozícia s publikáciami, mapujúcimi Raffaelov postup prác na tomto diele), Caravaggiov Košík s ovocím (prvé zátišie v histórii), skvelé renesančné portréty (Leonardov Hudobník, Caprottiho Svätý Ján Krstiteľ, ktorý sa dlho pripisoval Leonardovi), je tu pár Botticelliov, Tizianov, Brueghelov. Ani som len nesnívala, že toho toľko uvidím, a to nespomínam prekrásne interiéry, bohatú výzdobu paláca, či vnútorný dvor s renesančnými arkádami s prevísajúcimi, hustými asparátmi, vďaka ktorým je dvor krásne zelený aj v zime. Úplná oáza!
Napriek nabitému programu sme toho v Miláne ešte veľa nevideli. Natíska sa celá oblasť modernej architektúry, kvôli zeleným vežiakom Bosco verticale musíme prísť počas vegetačného obdobia. Neboli sme ani v jednej galérii moderného umenia, neboli sme v múzeu dizajnu, ani na Monumentálnom cintoríne, ani v galérii hradu Castello Sforzesco (s nedokončenou Michelangelovou pietou) a úplne som zabudla, že je tu aj slávne Piccolo Teatro… Píšem si to sem, aby som nabudúce vedela, kde pokračovať. Ozaj, zachytili ste, že najnovšie je v Miláne zakázané fajčiť aj na verejnosti? Miláno je odvážne a v mnohých veciach napred, aj preto ma tak chytilo za srdce, rada sa nechávam inšpirovať od najlepších. Teším sa, že som si pre seba Miláno objavila, určite sa budem vracať, mám tu kopec miest, ktoré by som chcela vidieť, mám nad čím rozmýšľať. A dobrá správa na záver, od marca budeme mať z Bratislavy priamy let rovno do Milána Malpensy, čo znamená, že sa nebudeme musieť trepať do Bergama… Apropos, o Bergame si niečo málo ešte povieme.
