To sa tak stane, že si pomaličky plánujete rodinnú letnú dovolenku v Alpách… a zrazu sa ocitnete v Kórei. Keď som si pred pár mesiacmi v Standart magazíne čítala o kávovej scéne v Kórei, ani vo sne by mi nenapadlo, že by som ju mohla spoznať na vlastnej koži. Predsa len je rozdiel si skočiť na kávu do Brna alebo do Soulu… No ale život píše iné príbehy a nevinná pozvánka na prezentáciu kimči od kórejskej ambasády sa „zvrtla“ na 10-dňový kulinársky pobyt v Kórei. Dokúpili sme letenku aj pre muža a po 10 rokoch sme opäť cestovali do Ázie.
… po 10 rokoch sme opäť spolu cestovali do Ázie.
Ísť spolu sa nakoniec ukázalo ako veľmi dobrý nápad, lebo ja som mala taký nabitý program, že by som okrem organizovaných aktivít nemala čas na nič iné. Zato muž nazbieral o káve, trhoch a pouličnom jedle v Soule materiál hneď na niekoľko výživných fotoreportáží. Máme teda celkom odlišné zážitky z Kórey, ale dokopy je to celkom slušná zbierka vtipných historiek a bizarných príbehov, ktorými bavíme rodinu i priateľov.
Ja som takmer celý pobyt strávila s 19 účastníkmi z ďalších krajín sveta, našimi osobnými tlmočníkmi a zvyškom organizačného tímu v meste Jeonju na juhozápade Kórey, ktoré je považované za hlavné mesto kórejskej gastronómie, „UNESCO mesto gastronómie“ v rámci Creative Cities Network a zrodilo sa tu aj obľúbené ryžové jedlo bibimbap a okrem iného tu sídli aj slávny Creative Culinary Institute of Korea (CCIK). Ten sa stal počas nášho pobytu naším hlavným stanom, kde sme sa učili (variť) a odkiaľ sme vyrážali na rôzne exkurzie.
Ako napríklad do mestečka Sunchang, kde sa tradične vyrábajú tri základné fermentované ingrediencie kórejskej kuchyne – sójová omáčka, pasta zo sójových bôbov dvendžang (obdoba japonskej miso pasty) a štipľavá papriková pasta gočudžang. Tú sme si aj sami ručne vyrábali. Dovtedy som poznala tieto produkty len supermarketové, priemyselne spracované a je to teda naozaj veľký rozdiel. Jesť čerstvý bibimbap s domácou, ručne robenou pastou gočudžang bolo pre mňa veľkým chuťovým prezrením. Rovnako aj fakt, že mletá štipľavá paprika, z ktorej sa vyrába gočudžang, alebo ktorá sa pridáva do kimči, nie je taká pálivá, akoby sa dalo predpokladať. Nepáli v ústach a na perách ako čili papričky, ale skôr dráždi až v hrdle, čím si neochromíte chuťové bunky na jazyku a dokážete rozoznávať chute. (Rovnakú skúsenosť mal i muž nezávisle odo mňa.)
Kórea je poloostrov a celá Južná Kórea má prístup k moru a morským produktom. Venovali sme sa preto dosť aj tejto téme. Na odlivových bahenných pláňach sme s miestnymi obyvateľmi zbierali mušle (venušky), učili sa ich spracúvať a variť z nich mušľovú polievku s rezancami. Zbieranie mušlí ma vždy fascinovalo, vždy som si to chcela vyskúšať, splnil sa mi tak jeden veľký sen a úprimne závidím všetkým, ktorí si hocikedy môžu ísť len tak na pláž nazbierať mušle a uvariť si z nich jedlo. Pri Žltom mori som bola prvý krát a hoci mi Kórejčania vraveli, že je západné pobrežie podľa nich špinavé a kúpať sa chodia radšej na východné pobrežie, ja som v živote nevidela tak bohaté a živé more. Stačilo chvíľu postáť, nehýbať sa a usadená teplá morská voda v bahnitých mláčkach sa začala hmýriť rôznymi ulitníkmi, krabmi a krevetami, až mal človek strach hocikam stúpiť, aby ich nerozdrvil.
Zaujímavou kapitolou bolo varenie vegánskeho „jedla budhistických chrámov“ – dozvedeli sme sa o blahodárnych a liečivých účinkoch rastlín a plodov a ich využití pri príprave jedál – prvýkrát som, napríklad, varila s lotosovými listami či ochutnala jujubu (vynikajúce ovocie!). Medzi najsilnejšie zážitky pobytu patrila návšteva historického areálu (skanzenu) v Jeonju, kde sme sa obliekli do tradičných kórejských odevov hanbok, učili sa klaňať a vyskúšali si čajový obrad.
Za 10 dní som toho z kórejskej kuchyne ochutnala naozaj veľa, niektoré jedlá som už poznala, ale väčšinu som jedla prvý krát. Nadchli ma najmä jednoduché polievky a jedlá, ktoré si na plynových varičoch na stole dokončujete sami. Zistila som, že kimči, ani štipľavé jedlá nie sú v Kórei (najmä u mladých) také populárne, ako som si myslela. A veľmi mi chýbali dezerty. Chuť na sladké som si hojne vynahrádzala fantastickými ovocnými nanukmi, ryžovými koláčikmi, plnenými sladkou pastou z červenej fazule alebo sladkými nápojmi. Studené ryžové alebo škoricové punče boli tým pravým osviežením v sparných dňoch kórejského leta, ktoré si budem už navždy spájať so zvukom hlučných cikád a monzúnového dažďa.
A ako videl Kóreu môj muž, si príďte prečítať nabudúce…
Fotogaléria:
Ďalšie texty z Kórey:
Svet pokrikov ajumma
Symfónia sŕkania
Coffeination
S(e)oul Express
