https://www.natanieri.sk

Tag

kôpor

v kuchyni

So superstar do Nového roka

Ak sa momentálne nachádzate (či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne) v kapustnicovom ošiali, mám pre vás jedno osvieženie a vybočenie z normálu. Boršč. Ja viem, nič nové pod slnkom, ale! Toto nie je úplne štandardný boršč. (Podľa môjho muža vraj najlepší, aký kedy jedol, ale je pravda, že ich nejedol až tak veľa. Boršč je však jediné cviklové jedlo, ktoré zje, takže niečo na tom bude…) Vraj sa pravý boršč robí z kvasenej kapusty a čerstvej cvikly alebo kvasenej cvikly a čerstvej kapusty. Tak tu je tá druhá alternatíva. Predstavujem vám superstar mojej kuchyne – kvasenú cviklu.

Pokračovanie...
v kuchyni

Najlepší doping na svete

O „performance cooking“ som počula prvýkrát, keď mi muž nedávno priniesol kuchársku knižku Kuchařka Grand Tour. V skratke ide o to, že sa dánsky cyklistický tím Riis Cycling (od r. 2014 tím Tinkoff-Saxo) v r. 2006 rozhodol zamestnať profesionálneho kuchára počas Grand Tour a od r. 2010 ako vôbec prví začali používať špeciálne prerobené nákladné auto – mobilnú kuchyňu, z ktorej zabezpečovali pretekárom na telo ušitú, celodennú stravu počas pretekov. Vedenie Riis Cycling tak začalo pracovať na koncepcii nového spôsobu stravovania, ktoré sa dnes nazýva „performance cooking“.

Pokračovanie...
v kuchyni

Ako usporiadať vianočnú párty a nezblázniť sa z toho

Zbožňujem plánovať a organizovať (vianočné) párty. Pripravujem sa na ne aj niekoľko mesiacov. Rozmýšľam, koho pozvať, aby bola spoločnosť pestrá, ale harmonická, rozmýšľam, čo budeme jesť, čo budeme piť, či bude aj nejaký špeciálny program, výzdoba, hudba, darčeky, kedy rozpošleme pozvánky… Od počítača sa plánuje skvele, realita je však vždy trochu drsnejšia. Niekedy mám pocit, že som sa za tie roky nič nenaučila, stále som tesne pred akciou v strašnom časovom prese, vždy mi chýba jeden deň, jedna hodina, jedna minúta… môj muž ma musí v týchto kritických chvíľach nenávidieť. Ale nakoniec to vždy všetko dobre dopadne, všetci vyzerajú byť spokojní a ja sa na druhý deň preberiem z tranzu a postupne zisťujem, že som zabudla vyložiť syrové oblátky, korbáčiky, ponúknuť ženám orieškový likér a dať M. ochutnať kimči a sriraču… Nabudúce.

Pokračovanie...
v kuchyni, v záhrade

Zelená nálož

Vo Fool-e som čítala o architektovi Gabriovi Binim z talianskeho ostrova Pantelleria, ktorý vyrába bio vína a pestuje bio kapary. Pestovať kapary bez chémie je dosť fuška, nalietavajú na ne mušky, ktoré do kvetov kladú vajíčka a znehodnocujú tým úrodu. Bini sa proti nim rozhodol bojovať mechanicky. Roky si všímal ich správanie a zistil, že inkriminované mušky obľubujú teplé počasie. To sa na jeho pozemkoch začína v júli, preto zbiera úrodu len od mája do júla. Po júli všetky ostatné púčiky ručne pozbierajú a spália. Z roka na rok tak Bini sleduje, že populácia mušiek sa zmenšuje a spôsobuje menej škôd. Tento pestovateľ si všimol v súvislosti s kaparami ešte jednu zaujímavú vec. Veľmi si obľúbil francúzsku soľ Fleur de Sel de Guérande z južného Bretónska, ktorú si nosí všade so sebou a používa ju úplne na všetko. Prišiel na to, že kým bežné soli zo Stredomoria kapary len zakonzervujú, s touto soľou prejdú aj miernym procesom fermentácie, čo jeho kaparám dodáva jedinečnú chuť a charakter.

Pokračovanie...
v kuchyni

Ďalší za nami

Ďalší Silvester je za nami. Vždy sa naňho teším, lebo chystám mužovi narodeninovú oslavu. A keďže to tentoraz bola štyridsiatka, plány som mala veľké. Predstavy oslávenca však boli iné, tak sme Silvestra strávili tradične doma v kruhu najbližšej rodiny. Vymyslela som všetko tak, aby prípravy zabrali čo najmenej času a námahy, ale nakoniec bolo aj tak všetko inak. Došlo na plán C. Teplé jedlo. Losos. Coulibiac. Zjednodušenú verziu zo zvyškov ryže, konzervovaného tuniaka a vajec, zapečených v lístkovom ceste zvyknem bežne robievať ako chutný, rýchly obed. Recept s lososom poznám z fínskych vianočných večierkov. A navyše som na coulibiac narazila aj v knižke Daniel, ktorú som dostala od muža na Vianoce. To bolo znamenie, osud. Coulibiac si ma vybral.

Pokračovanie...
v kuchyni

Samovar, Anna Karenina a bliny

Neplánovane sme sa v predvečer pravoslávnych Vianoc stretli s partiou priateľov v ruskom bistre Samovar. Nebol to zámer, tak to vyšlo. Sama od seba by som do ruskej reštaurácie nešla, najmä tesne po sviatkoch, keď som už chcela začať „normálne“ jesť. Nemám nič proti stredo- a východoeurópskej kuchyni, ale nie je to moja šálka kávy, pokiaľ práve neodpratávam celé dni sneh a nerúbem drevo… Z návštevy Samovaru si však odnášam dva pozitívne zážitky. Tým prvým je pitie čaju zo samovaru a druhým rodinná atmosféra podniku s pravou, nefalšovanou domácou stravou. V Samovare sa cítite ako na návšteve u priateľov. Domáci pán sa o vás stará, nalieva čaj, kým domáca pani vyvára peľmene a varenniky. (A ešte deťom pustia Mášu a medveďa, takže sa môžete nerušene baviť a jesť.) Ako doma.

Pokračovanie...
v kuchyni

Britská kuchyňa vstáva z popola

Je na pováženie, že píšem už druhý post o britskom jedle za posledný mesiac. Ešte minulý rok som mužovi hovorila, že si už musím všetky britské recepty na blogu označiť kľúčovým slovom „britská kuchyňa“, lebo ich tu mám už nejako veľa a čo je najzaujímavejšie, patria medzi moje najobľúbenejšie a najčastejšie varené domáce jedlá. Určite je to tým, že britskú scénu podrobne sledujem a som ňou najviac ovplyvnená, ale objektívne musím povedať, že za posledných desať rokov sa britské jedlo dosť zrehabilitovalo, zmodernizovalo a zažíva zlaté obdobie.

Pokračovanie...
v kuchyni

Kombinatorika

Za najzaujímavejšie na gastronómii považujem objavovanie nových chutí a chuťových kombinácií. Niektoré kombinácie sú večné a dokonalé, ako napríklad banán a čokoláda, paradajka a bazalka, jahňacie a rozmarín, ale ja rada objavujem tie svoje, ktoré možno iného neoslovia. Máte nejakú svoju obľúbenú kombináciu?

Pokračovanie...
v kuchyni

Nenahraditeľná náhrada

Keď sa 95-ročnej nestorky britského varenia Marguerite Pattenovej pýtali, či si myslí, že hotovky z obchodu sú lenivosť, povedala, že nech ľudia radšej jedia hotovky, akoby sa mali nervovo rúcať zo stresu, že v tejto hektickej dobe nestíhajú variť. Má pravdu, ale pravda je aj to, že britské hotovky sú o niečom inom ako tie naše. Raz by som si napríklad chcela vyskúšať spraviť pravé maslové lístkové cesto, ale ak by som ho mala robiť každý týždeň, kolaps by mi asi hrozil.

Pokračovanie...