remeselné pekárne

Budapešť je smutné kráľovstvo. Vykazuje všetky známky zle spravovanej spoločnosti. Peniažky z turistov tečú zjavne na iné miesta, ako do údržby a infraštruktúry mesta. Smutný príbeh. Roky zanedbávaný verejný priestor, špina, šokujúci zápach a exkrementy. Neudržiavané chodníky, fasády domov, príšerný vizuálny smog. Kombinácia nevkusu divokých 90. rokov a pozostatkov socializmu, zašlej slávy a nabubrelého heroizmu. Život ulice je v centre tristný. Okolie Parlamentu mŕtve, nábrežie rozbité, Židovská štvrť vyslovene nechutná. Pri živote to tu držia, hádam, už len tí turisti. Aký kontrast oproti Londýnu! Adam Gebrian hovorí, že stav vecí verejných prezrádza ochota ľudí sadnúť si na zem. Ak vidíte mladých sedieť len tak na zemi, na chodníkoch a na námestiach na dlažbe, je to známka dôvery v mesto a jeho správu. V Budapešti som mala problém po ulici aj chodiť, nieto si ešte niekam sadať. Aký rozdiel oproti Malage, kde profesionálne čistiace tímy pravidelne zoškrabujú z dlažby žuvačky a v noci ju umývajú vodou z cisterien, aby sa leskla ako zrkadlo. V Budapešti sa s káričkami s košom a metlou bezcieľne potulovalo sociálne najslabšie obyvateľstvo a o nejakej profesionalite, či údržbe nemohlo byť ani reči…