https://www.natanieri.sk

Tag

restaurant

v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Viedeň chytá druhý dych

Priznám sa, viedenské gastro som vždy tak trochu prehliadala. Neprišlo mi nijak pokrokové, kávová scéna sa posúvala len veľmi pomaly, naturálne vína takisto a po vlne objavov siete Mochi, NENI a pár ojedinelých prípadov ázijskej kuchyne sa môj záujem o viedenské gastro nadlho vyčerpal. Viedeň za ostatnými európskymi mestami v gastre zaostávala a inšpirácia prichádzala skôr z vidieka v Burgenlande či v Dolnom Rakúsku, ako z Viedne. Niežeby sa vo Viedni neobjavovali „nové“ podniky, ale stále boli všetky príliš opatrné. Všetky len modernizovali tradičnú rakúsko-uhorskú kuchyňu, stále veľké porcie, veľa uhľohydrátov, veľa škrobovitých príloh, málo čerstvej zeleniny, málo zeleného.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Drážďany

Pred polrokom by mi ani nenapadlo, že pôjdem do Drážďan. Vôbec to nebolo v pláne, ani v dlhodobom horizonte. No jeden dokumentárny film o výtvarnom umení všetko zmenil. A ako to tak býva, následne sa z viacerých strán zišlo niekoľko podobne objavných momentov a cesta do Drážďan na Veľkú noc sa začala rysovať. Keďže je toto primárne blog o jedle, musím hneď na úvod povedať, že kvôli jedlu do Drážďan nechoďte. Vážne. Ale ak budete mať v Drážďanoch nejaký iný cieľ, jednu-dve noci tu určite prežijete bez ujmy. Dnes to teda budú hlavne tri famózne kultúrne zážitky a pár tipov, kam popri tom na dobrú kávu, raňajky, víno a jedlo.

Pokračovanie...
v cudzine, v reštaurácii, v šálke

Granada na otočku

Niežeby sme sa v Malage nudili, ale od začiatku sme počítali s tým, že si jeden-dva dni ušetríme aj na nejaký výlet do okolia. Nakoniec sme sa rozhodli pre Granadu. Zrýchleným vlakom, ktorý mal po ceste len dve zastávky, sme tam boli raz-dva a to sme sa ráno nemuseli nijak náhliť. Stihli sme sa pred odchodom naraňajkovať a po návrate ešte aj navečerať v Malage. Výhodou vlaku je, že si po ceste pozriete krajinu a tá sa naozaj dramaticky zmenila. Po hodinovej ceste sme si na obzore začali všímať zasnežené vrcholy majestátneho pohoria Sierra Nevada a v uliciach Granady potom aj dopravné značenia a smerovníky na lyžiarske strediská a lanovky.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii

Berlín a my v roku 2023

Cestu do Hamburgu sme plánovali ešte počas covidu, keď sa lietanie utlmilo a začala sa viac riešiť jeho ekonomicko-environmentálna záťaž. Páčila sa mi myšlienka presúvania po Európe rýchlovlakmi a nočnými vlakmi a cesta do Hamburgu sa mi zdala na to ideálna. No kým sme sa na jar konečne rozhýbali, nočné vlaky z Viedne do Hamburgu v našich termínoch už boli vypredané. Rýchlo sme však pristúpili na plán B, že nočným vlakom pôjdeme do Berlína a odtiaľ do Hamburgu normálnym IC-čkom. A keď už bol v itinerári Berlín, vymysleli sme to tak, aby sme v ňom pár dní pobudli.

Pokračovanie...
v cudzine, v pohári, v reštaurácii, v šálke

Gdansk

Jednou z vecí, pre ktorú som bola rada, že sme nakoniec do Gdanska išli, bola jeho história a významné postavenie v rozhodujúcich okamihoch, ktoré hýbali Európou. Fascinujú ma starobylé obchodné cesty, hanzové mestá a stredoveká Európa. Prejsť si časť bájnej Jantárovej cesty je snom, hádam, každého cestovateľa, nie? Cesta je to v Poľsku pomerne nudná, krajina je plochá, niet o čo oko oprieť na obzore, ale, čo ma tiež prekvapilo, výhľady tu nehyzdia žiadne billboardy ani megaboardy. Ani po ceste, ani v mestách. Nič z toho, ako máme my billboardmi zavšivenú celú krajinu a reklamnými nosičmi vytapetované celé ulice, v Poľsku neexistuje. A je to úľava pre oči. Vizuálneho smogu som sa v Poľsku dosť obávala, ale úplne zbytočne. Z Lodžského vojvodstva sme plynule prešli do Kujavsko-pomoranského a nakoniec do Pomoranského na pobrežie Baltu. Dorazili sme do cieľa.

Pokračovanie...
v cudzine, v reštaurácii, v šálke

Na ceste k moru

Ďalšia naša cesta z kategórie netradičné letné dovolenkové destinácie. Poľsko. Tuším sme tam za celých štrnásť dní nestretli ani jedno slovenské auto. Českých len pár. Celá vnútrozemská Európa prúdila na juh, my na sever. Ak som sa aj niekedy zamýšľala, prečo nie je v lete pri Stredozemnom mori viac Poliakov, tak už mi je to jasné. Veď oni majú svoje more, a aké! Nádherný Baltik! Nechápem, prečo nie je oveľa viac obliehaný vnútrozemcami. Načo sa všetci celú zimu módne otužujú, chvália fotkami v plavkách v ľadových kadiach a jazerách, keď sa potom v lete pečú na vyprahnutom, suchom pobreží, kde sa na slnku nedá vydržať ani minútu? Je mi to záhadou. A pritom je v lete Baltik úplne v pohode na kúpanie aj pre neotužilcov. Síce som sa o tom musela presvedčiť na vlastnej koži, lebo aj ja som žila v zaužívanom stereotype, že na severe je zima, ale dnes už viem svoje.

Pokračovanie...
v cudzine, v reštaurácii, v šálke

Lepiej pić kawę niż nie

Nič z toho nebolo v pláne, prisahám! Aj keď som kráľovnou plánovania a detailných itinerárov, odvážila som sa ísť spontánne, bez prípravy do Krakova (na kávu)! Odkedy sa nám narodili deti, chodíme s nimi pravidelne do Tatranskej Javoriny. Pánubohu poza chrbát, ďaleko od hlučiaceho davu tatranského turistického cirkusu, kde výhľady na okolité bralá a zeleň nešpatia lacné pútače ani divoká zástavba. Aj kvôli tomuto nás Poľsko nikdy veľmi nelákalo, hoci ho tam máme rovno pod nosom.

Pokračovanie...