Tag
Lístie na stromoch postupne zmenilo farbu na žltú a oranžovú a ja si pri pohári vína spomínam na jedno chladné, takmer letné popoludnie v mojom obľúbenom Strekove. 17. júna som sa konečne dostal na tzv. Strekovský autentický dvor, ktorý sa už po tretí rok konal na dvore vinárstva Strekov 1075.
Pokračovanie...
Krásny október to bol! Prvý jesenný mesiac sa naozaj vydaril, aj keď sme to po škaredom septembri už ani nečakali. Aj babieho leta sme sa dočkali. Ako chutil váš október? Náš hlavne hroznovo, hruškovo a jablkovo. Pozbierala som už bazalku na balkóne, narobila pesto do chladničky – za lyžicu do polievky či len tak na chlieb vždy spraví zázraky. Muž varil levanduľový sirup. Ja som nastrúhala chren a naložila ho na sladko-kyslo pre celú rodinu, ten tiež dávam všade, do dresingov či len tak za lyžičku na tanier k hocičomu. Všimla som si, že je príjemné mať vždy po ruke hotovú nejakú drobnosť, ktorá osvieži či vyzdvihne chuť. Nejaké čatní, pálivú omáčku, zarobený obľúbený dresing, majonézu, najemno pokrájanú šalotku, naloženú v octe, olej z minutých ančovičiek či sušených paradajok… a kopec rôzne ochutených horčíc, octov a olejov, ktoré dodajú šmrnc aj tomu najfádnejšiemu jedlu.
Pokračovanie...
A ako vyzerá taký „Culinary Tourism in Austria“ v praxi, si ukážeme teraz.
Pokračovanie...
Podľa Ottolenghiho receptov varím asi najradšej. Veľmi mi jeho jedlo chutí a z jeho receptov som sa najviac naučila ako dochucovať, ako „vystavať“ jedlo, vrstviť textúry a chute. Ottolenghi je mág. (Ja osobne rozdeľujem kuchárov na remeselníkov a umelcov. Ottolenghi je samostatná kategória.) Myslím si, že má absolútny zmysel pre chuť. Zatiaľ sa mi ani raz nestalo, že by som podľa neho niečo uvarila a povedala si „hm, nič moc“. Vždy je to chuťovo dotiahnuté do konca, komplexné a zaujímavé. Keď veľa čítam Nigellu, začnem aliterovať, keď často varím podľa Ottolenghiho, všade pridávam citrónovú šťavu či melasu z granátových jabĺk na kvantá. Alebo škoricu, jogurt, sušenú mätu… Už pomaly prichádzam na tie jeho grify, viete?
Pokračovanie...
Milujem dijonskú horčicu. Mám rada aj anglickú, ale dijonská je proste šik. Je to jedna z vecí, ktoré doma musím mať a cez to nejde vlak. Dijonská horčica pre mňa symbolizuje vyšší gastronomický level, seriózne, vycibrené chute, ktoré ocení len náročný a kultivovaný stravník. Hýčkam si tieto „dospelácke“ chute plné umami, užívam si ich naplno a nedám si ich vziať, lebo trošička dijonskej horčice dokáže premeniť aj skromné jedlo na pôžitok a bežný život na scény z francúzskeho filmu.
Pokračovanie...
Párkrát som už pred mužom spomenula, že nemám takú panvicu, čo by sa dala použiť do rúry, ale hovorila som to len tak, aby reč nestála, lebo bez celokovovej panvice sa žiť dá. Viem si predstaviť, že by som bez nej bola celý život a nič by sa nestalo. O to väčšie prekvapenie som zažila, keď som na Valentína dostala od muža profi železnú panvicu.
Pokračovanie...
Aj keď nie som tento rok úplne vo forme, predsa len som sa odhodlala usporiadať malý vianočný večierok. Nie v takom rozsahu, ako za starých čias, ale mala som pár dobrých párty receptov, ktoré som chcela vyskúšať a pár ľudí, ktorých som chcela ešte pred koncom roka vidieť. Koncept nebol žiadny, hádam len, „aby to nebolo prácne a nezabralo tri dni príprav“. Studený bufet. S ohľadom na návštevu vegetariánov len zelenina, syry a ryby. Tri nátierky a šalát. Ako dezert som vyskúšala Nigellin čokoládový „fudge“ – niečo medzi pralinkami, karamelkami a fondánom. Ním som zožala aj najväčší úspech… A pripili sme si šampanským s broskyňovým džúsom. Vianoce sa môžu začať!
Pokračovanie...
Mexickú kuchyňu uprednostňujem skôr v zime, je na mňa príliš výdatná. V lete sa mi nežiada mastných mäsitých jedál, ryže, placiek, fazule, smotany. S chilli sa skôr zohrejem, ako ochladím. Ale je pravda, že na rozdiel od podobne ťažkej slovenskej kuchyne má mexická oveľa viac „živých“ jedál, viac zeleniny a ovocia. A tie mi v lete, naopak, veľmi chutia. Všetky tie čerstvé salsy, guacamole, veľa limetovej šťavy, mäty, koriandrovej vňate… to je to pravé leto a dovolenka!
Pokračovanie...
Každý posledný piatok v mesiaci sa zvykneme s kolegami stretnúť hodinu pred koncom pracovnej doby na tzv. happy hour. Vždy jeden z nás pohostí ostatných vínkom a nejakým drobným občerstvením. Aby sme sa všetci videli a neformálne porozprávali. Firemná kultúra, ktorá zamestnávateľa nestojí ani euro.
Pokračovanie...(c) 2008 - 2024 Natanieri.sk
All rights reserved
