Náš výlet do Prahy sa začal malým zaváhaním. Neurobili sme si na piatok večer rezerváciu a vypomstilo sa nám to. Museli sme teda trochu improvizovať. Zrejme ale všetko malo byť tak, ako bolo a my sme sa veľkou okľukou dostali do reštaurácie, ktorú sme síce v pláne nemali, ale na našom „must do“ zozname bola. A navyše čerstvo presťahovaná, takže sme vlastne testovali akoby nový podnik. Aromi. Vlajkovú loď pražskej flotily Riccarda Lucqueho, aktívneho propagátora kvalitnej talianskej kuchyne v Čechách.

Aromi je trochu drahší podnik, ale – piatok večer v Prahe, priatelia – ako lepšie začať víkend, než v dobrej reštaurácii s dobrým jedlom a servisom? Mala som chuť sa nechať hýčkať. Podnik je to krásny, ľahko uveriť, že ste niekde v Miláne alebo Ríme. Sedeli sme pred presklenou stenou do kuchyne, odkiaľ k nám prenikalo aspoň trochu svetla, inak je tu večer dosť tma. Obsluha nám prišla naživo ukázať ponuku čerstvých rýb na tácke – ako osveta pre suchozemcov OK, ale zdá sa mi to voči tým úbohým tvorom nedôstojné. (Možno by stačilo sa len vopred spýtať, či máme o niečo také záujem, v podniku takéhoto kalibru verím, že varia z čerstvých rýb, nemusím ryby vidieť na vlastné oči.)

Jedlo bolo celkovo na veľmi dobrej úrovni, hoci nie všetky jedlá boli úplne vydarené. Nie som veľký fanúšik talianskej kuchyne, na môj vkus je príliš jednoduchá a málo rafinovaná. Málokedy ma (okrem samotných ingrediencií špičkovej kvality) niečo prekvapí. Rovnako to bolo aj v Aromi. Kvalitné suroviny, poctivé varenie, ale nič vzrušujúce, či mimoriadne zapamätateľné. Špičkovo bol pripravený bravčový bôčik a chobotnica. (Zo zvedavosti som si dnes dala chobotnicu aj v Bratislave a nedá sa to ani len porovnať. Školská jedáleň.) Podčiarknuté, zrátané, Aromi je veľmi slušný podnik, kde si môžete byť istí, že dostanete jedlo na vysokej úrovni a hoci uznávam, že dostať do Prahy čerstvé ryby a dary mora niečo stojí, podľa mňa sú tu ceny trochu premrštené.

Rezervácia nutná.

Do Prahy som išla s jasnou predstavou – dať si dobré mäso. Ako tak sledujem dianie (nielen) v Prahe, trh s mäsom je jednou z tých oblastí, kde sa udiali za posledné roky asi najväčšie zmeny a pokroky. Začali sa objavovať noví mäsiari, bio chovatelia, udržateľné mäsové farmy, progresívne trendy a projekty, ktoré spôsobili, že si dnes na mnohých miestach môžete dať (alebo kúpiť) naozaj kvalitné mäso, častokrát aj domáceho pôvodu, alebo dokonca z pôvodného českého plemena.

Niekoľko rokov, napríklad, sledujeme počiny mäsiara Paula Daya a neprestávajú nás fascinovať. Už pred 4 rokmi sme boli v jeho podniku Sansho nadšení, ale vznik The Real Meat Society je niečo, čo Prahe skutočne závidím. Vzkriesenie a podpora chovu starého českého plemena ošípanej – přeštickej čiernostrakatej, či zavádzanie spôsobu spracovania celého zvieraťa od rypáka až po chvost do praxe sú len vrcholy ľadovca toho, čo všetko Paul Day iniciuje a prináša na českú gastronomickú scénu. A keď sme sa dozvedeli o jeho najnovšej reštaurácii Maso a kobliha, akomsi premostení medzi britskou a českou kuchyňou, boli sme chytení. Sobotňajší obed bol jasný. Prostredie je tu síce tak trochu punk – nepripravený človek odtiaľto možno rovno vycúva – niečo medzi staničným bufetom a jedálňou, ale klame to tu telom, nenechajte sa zmiasť. Ostaňte a posaďte sa (ak bude kde). Prevádzka Maso a Kobliha je ukončená. The Real Meat Society sídli na Náplavní 5, 120 00 Praha. (február 2019)

Už v Sansho som obdivovala výber jedál, aké zaraďovali do menu a v Maso a kobliha Paul Day svoj dobrý vkus na jedlo len potvrdzuje. Nemohli sme neochutnať ich slávne škótske vajcia, veľkú lahôdku, tú tu musíte ochutnať, bez toho sa nedá odísť. Ja som si k nim dala ďalšiu britskú lahôdku – ružičkový kel, vyskúšajte, je to fantastické. Muž si dal veľmi zaujímavé jedlo – „čipsy“ z bravčových koží s čili a avokádom. To nevymyslíte, to je „maso“! A veľmi som sa potešila šalátu Cézar, na aký som bola zvyknutá z Austrálie, hneď ma prepadol spomienkový optimizmus.

Bez čoho tiež nemôžete z Maso a kobliha odísť sú, samozrejme, šišky – „koblihy“. Žiadne superľahké špongie z reťazcov, toto sú pravé, domáce, ťažké šišky z kysnutého cesta, plnené tým najfajnovejším vanilkovým krémom, aký si len viete prestaviť. Ozaj, pečie ich tu slávna Maškrtnica. A nielen koblihy, ale aj chlieb a ostatné pečivo. Bravo, Julka!

A nakoniec zlatý klinec mäsovej misie do Prahy – večera v Čestri. Od bravčového rovno k hovädziemu. Českému strakatému. Odtiaľ názov Čestr, inak ide o jeden z podnikov gastro siete Ambiente, ktorý je venovaný špeciálne hovädziemu mäsu – vyzretému a rozbúranému na jednotlivé skupiny svalov a rôzne špeciálne rezy. Prácu s mäsom môžete naživo sledovať aj priamo v reštaurácii. Inak má Ambi sieť aj svoje vlastné mäsiarstvo Naše maso, kde si okrem mäsa a mäsových výrobkov môžete kúpiť aj niečo malé pod zub, alebo si rezervovať rovno „Večeru od mäsiara„. Každý večer priamo v predajni spustia zo stropu jeden jediný stôl pre 6 ľudí a pochutíte si tak na mäsových špecialitách priamo pri zdroji. Fantastická myšlienka a koncept.

Rezervácia v Čestri je nutná. Nátresk, bzukot, ródeo. Ale zážitok! Tu sa vyhrali naozaj so všetkým. Išla som si oči vyočiť. Na všetkom. Sledovať rôzne obrazce, tvorené dômyselným logom na potlači podsvietených „kachličiek“ na strope, alebo ich súhru na tanieroch s tradičným modrým cibulákom, bolo veľmi zábavné. Musela som si dávať pozor, aby som príliš nezízala do kuchyne a na pľac, lebo ostražitá obsluha priam zachytávala môj pohľad v snahe vyhovieť akémukoľvek nášmu želaniu a musím povedať, že neviem o inej reštaurácii v česko-slovenskom kontexte, kde by obsluha takto iniciatívne (a správne) vyhľadávala očný kontakt s hosťom. Navyše je tu veľa čašníkov, čo na mňa vždy pôsobí upokojujúco.

Z nášho čašníka sme mali pocit, že ho práca naozaj aj baví a teší, taký bol uvoľnený, veselý a ochotný. V Čestri skutočne čašníci nie sú (len) podávači jedla, lebo jedlo prinášajú a prezentujú samotní kuchári. Čašníci sú skôr spoločníci, sprostredkujúci kontakt medzi hosťom, kuchyňou a someliérom – objednávajú a – „světe, div se“ – aj ponúkajú (= predávajú). Hmmm. Ale aby som tu nebásnila len o interiéri a atmosfére, prejdem už k jedlu. Známe jedlá, tradičné kombinácie a čisté chute. Povedala by som prvotriedny britský gastro pub (tá vôňa hovädzieho tuku je omamná), šmrncnutý americkým steakhousom. S českým pivom (z tanku), ale aj vínom na dobrej úrovni.

Ochutnali sme tatarák, sashimi, aj vývar, pomaly pečenú hruď a steaky z pupku, oponky a kvetovej špičky. Všetko vynikajúce a lahodné. Zaujalo ma, že aj prílohy boli skvele zvládnuté. Veľmi dobre ochutený listový šalát, pečená mrkva, hranolky, aj perigordská omáčka (ach!). Na dezerty sme veľmi nemali chuť, ale jeden sme predsa len vyskúšali. Čudovala som sa, že si muž objednal čokoládové fondue, ale až keď mu pristálo na stole, som pochopila, že si pomýlil fondant s fondue. Ale! To fondue bolo famózne! Neviem, čo všetko do tej čokolády dali, ale asi to bolo len tou čokoládou. Valhrona je, holt, Valhrona. Ja, čo čokoládu nemusím, som od nej bola až za ušami. Skvelý podnik, ak sa chcete ísť v sobotu večer kvalitne najesť, a pritom neformálne baviť a odreagovať sa. Veľmi dobrý dojem to tu na mňa urobilo. Reštaurácia Čestr je v dlhodobej rekonštrukcii. (február 2019)

Fajn, mäsa už bolo dosť, dáme si pauzu, ale s Prahou ešte nekončíme. Hádam ste si nemysleli, že sme za 42 hodín v Prahe stihli len 3 reštaurácie, 4 kaviarne a 1 trh? To by ste ma vážne podcenili. Mám tu ešte materiál z 5 ďalších podnikov, bolo by škoda vám o nich nepovedať. Či to bude stáť za to sa príďte presvedčiť zase o týždeň.

Fotogaléria Aromi, Maso a kobliha, Čestr, Naše maso:

Ďalšie články o Prahe:
Praha s deťmi
Kultura za pět set
Kinosobota: Náplavka
Deň s kávou v Prahe
Food Trip: … zase Praha???
Mikuláš pre foodlovera
PFF-ka z Prahy
Praha (si) žije!
Pražské inšpirácie

Autor: zuzka
8 komentárov