Po vydarených Vianociach v Ríme sme vedeli, že si Vianoce v Taliansku zopakujeme. Mali sme už skúsenosti, aké-také predstavy a know-how z Ríma a verili sme, že to zvládneme aj inde. Pohodlný, priamy a krátky let z Bratislavy nakoniec rozhodol, že Vianoce strávime v Miláne. Nikto z nás tam predtým nebol, naše očakávania boli vysoké. Veľa ľuďom sa síce chladné a šedivé Miláno nepáči, tvrdia, že je to najmenej talianske mesto, ale mňa tento fakt, paradoxne, lákal. Veľmi sme boli zvedaví…
… najmenej talianske mesto…
Zvedavosť, ako to celé dopadne, bola na mieste, lebo veľa podnikov, ktoré ma zaujímali a ktoré som mala v pláne navštíviť, malo cez sviatky zatvorené. Tie zvyšné, kam sa mi aj podarilo cez rezervačné systémy spraviť rezervácie, sa mi postupne ozývali, že sú vlastne v danom čase zatvorení. Zdalo sa, že jediný, kto rieši Vianoce s predstihom, som ja, drvivá väčšina podnikov zverejnila sviatočné otváracie hodiny až v priebehu pondelka 23. decembra, ak vôbec. Bolo to do poslednej chvíle napínavé, ale nebála som sa, vedela som, že nakoniec všetko dobre dopadne.
A tak aj bolo. Nemám síce z tejto cesty veľa gastro tipov a najmä nie takých, aké by som za normálnych okolností mala, ale aj tak to dobre dopadlo. Ostatne, ako vždy. Na stravovanie počas samotných sviatkov som tentoraz zvolila inú taktiku. Nechcela som už ísť na fixné, degustačné vianočné menu, ale hľadala som podniky, ktoré boli otvorené a zároveň ponúkali ala carte menu, aby sme si každý mohli vybrať, čo chceme a hlavne, koľko chceme. Zapla som si na sieťach sledovanie tých, ktoré ma niečím zaujali a čakala, či nezverejnia nejaký oznam.
Priamo na Štedrý deň sme takto boli na obede vo vínnom bare Shiua na ulici Via Andrea Solari v štvrti Tortona. Tento maličký bar s naturálnym vínom si ani nie pred rokom otvoril Ekvádorčan Daniel a jeho názov odkazuje na jeden z ekvádorských domorodých, prírodných kmeňov. Jedlo je tu prosté, nič komplikované, ale čerstvé a domáce. Deti si dali veľmi dobrú chobotnicu so zemiakmi a salsou verde a my s mužom rozbíf s majonézou a marakujou. K tomu dobrý, kváskový chlieb a na Danielove odporúčanie oranžové víno odrody Timorasso z piemontského vinárstva Asotom. Len si to predstavte, sedíte na Štedrý deň v Miláne a Ekvádorčan vám rozpráva o naturálnych vínach, zbožňujem tieto kultúrne mixy!
A keď už hovoríme o naturálnom víne, najlepší milánsky zážitok s vínom sme mali z enotéky Sciuma Radical Wines na námestí Piazza Firenze. Ako už názov napovedá (mimochodom, sciuma je po taliansky pena), žiadne konvenčné „šumáky“ nečakajte. Žiadné lambruská, prosečká, dokonca ani franciacorty. Škoda, že som si neodfotila na vchodových dverách ten zoznam všetkého, čo tu nenájdete, bol pomerne dlhý a radikálny… Ale majiteľ Davide bol naozaj hostiteľ, ako sa patrí a ktorý sa vyzná nielen vo vínach, ale aj v ľuďoch. Pár sondujúcich otázok, aby zistil, že sme sa sem nezatúlali len tak náhodne a hneď sme si sadli. Z rozlievaných šumivých vín sme najprv ochutnali lombardské biele frizzante z odrody Garganega z vinárstva Josef a potom aj oranžové (biele na šupkách) frizzante Indocilis z odrody Spergola z vinárstva Podere Pradarolo z regiónu Emilia-Romagna. Rovnakú pozornosť, ako vínam venuje Davide aj výberu farmárov a ich produktov, ktoré k vínam ponúka na zahryznutie. Dali sme si mix syrov (z kravského mlieka) a charcuterie a okrem toho aj čerstvú salsicciu z Bra z Piemontu, čo je vyhlásená lahôdka. Pozostáva z jemného teľacieho mäsa plemena Fassona, bravčového tuku (slaniny), zmesi miestneho bieleho vína, soli, cukru a korenín a plní sa do jahňacích čriev. Je taká delikátna a z tak kvalitných surovín, že sa vraví, že je škoda ju variť a je sa surová ako crudo (tatarák). Takmer všetko sme jedli po prvýkrát a veľmi nás bavilo tieto nové chute objavovať. Davide nám ku každému produktu povedal, z čoho sú vyrobené a odkiaľ pochádzajú. Rovnako, ako k vystaveným (talianskym naturálnym) vínam, z ktorých sme takmer nič nepoznali. Po Londýne opäť raz vzrušujúci pocit zo spoznávania úplne nových vecí.
Autentickým zážitkom bol aj večer v bare Allangolare (v prevádzke na Via Plinio), kam sa chodí na brunch (v Taliansku to nie je úplne bežné) a večer na aperitivo. K nápojom sa podáva pár chuťoviek z kvalitných surovín, ku ktorým si na mieste pečú vlastnú focacciu v maličkej piecke. Ochutnali sme, trebárs, pistáciový hummus, mini porcie hustej paradajkovej polievky pappa al pomodoro, či košíčky s nátierkou zo sušených paradajok alebo miestnu salámu, ale najlepšie boli koktejly a, samozrejme, skvelá atmosféra. Podnik bol plný do posledného centimetra štvorcového, sedelo sa aj vonku pri ohrievačoch. K tomu retro nábytok a retro hudba, sviečky na stoloch a dobrá nálada. V ponuke sú aj naturálne vína, ale určite vyskúšajte aj ich signatúrny koktejl Onesto, niečo medzi negroni a garibaldi.
A najlepšie jedlo z Milána? Určite v reštaurácii Langosteria Bistrot na ulici Via Privata Bobbio. Langosteria je fine-diningová sieť, špecializujúca sa na ryby a dary mora s pobočkami v Miláne, Paríži, na horách v St. Moritzi a na pláži v Paraggi (jedinej piesočnej pláži na riviére pri Portofine v Ligúrii). V samotnom Miláne má Langosteria štyri rôzne podniky, z ktorých som vybrala Bistrot na vianočný obed 25. decembra. Aj keď je Bistrot spomedzi všetkých asi najmenej formálne a okázalé, oplatí sa sem pekne obliecť (čo v Miláne vlastne asi všade), ak sa chcete dobre cítiť. Ani jedlo nie je najlacnejšie, pripravte sa aj na štedré sprepitné, ale servis, aj jedlo je tu dokonalé a každý jeden cent za to stojí. Skutočne, mám už v živote čo-to odjedené, ale tak delikátne pripravené kalmary, či krevety som ešte asi nejedla. A vôbec, toto je talianska kuchyňa podľa môjho gusta, aj keď čerstvej zeleniny by som prijala viac, tej nie je nikdy dosť. Tip na záver – ak chcete ušetriť, pokojne vynechajte dezerty, pred odchodom tak či tak dostanete ako pozornosť podniku čokoládové bonbóny, s tými si určite vystačíte.
Pri spoznávaní nových miest ma asi najviac baví zažívať tzv. aha momenty, keď zistím niečo, o čom som dovtedy nemala ani potuchy. Jedným z najväčších prekvapení Milána bol pre mňa Chinatown. Vedeli ste, že má Miláno po Londýne druhú najväčšiu čínsku štvrť v Európe? Ja teda vôbec a nepreháňam, že nám Chinatown zachránil celé Miláno. Akýmsi riadením osudu sme bývali len pár minút pešo od jeho hlavnej tepny, ulice Paolo Sarpi a ocenili sme to hlavne cez inkriminované vianočné sviatky, keď bolo „všetko zatvorené“. A to nehovorím o tom, že pre deti bol Chinatown úplne najväčšia atrakcia. Na ulici Sarpi nájdete podniky rôznych ázijských kuchýň, nielen čínskej, a hlavne rôznych úrovní, takže si vyberie naozaj každý. Rozhodujte sa podľa toho, čo vidíte. Vidieť „do kuchyne pod ruky kuchárom“ je dobrý štart. Za jedny z najlepších prevádzok považujem Mo Sarpi na č. p. 25 s chlebovými plackami mo, typickými pre vnútrozemskú provinciu Šen-si, ktoré sa tradične plnia trhaným bravčovým mäsom a najmä moju najobľúbenejšiu Ravioleriu Sarpi na č. p. 27 so slanými palacinkami ťien ping. Na veľkej platni sa tu pečú pšeničné palacinky s vajcom, potrú hoisin omáčkou a naplnia vyprážaným pečivom jou-tchiao, pečeným mäsom, pórom a koriandrom. Fantastické teplé jedlo do ruky, ideálne do zimy, mäkučké, chuťovo vyvážené a porcia tak akurát. Spojenie vyprážaného pečiva s jemnou palacinkou je mimoriadne uspokojujúce, podobne ako s ryžovými rezancami, ako sme zažili v Bruseli v čínskej reštaurácii Yi Chan. Pre nás, čo máme najbližšie dobré čínske jedlo až v Prahe alebo v Berlíne, bol milánsky Chinatown naozaj veľkým potešením. Obidva podniky na ulici Sarpi pripravujú aj čerstvé varené knedličky so zeleninovou alebo mäsovou plnkou a dať si ich môžete buď priamo na ulici, môžete si ich nechať zabaliť a vziať so sebou, alebo si kúpiť surové knedličky a doma si ich už len uvariť. Koľko po takýchto službách túžim! Kúpiť si niekde po ceste z práce domáce cestoviny, rezance či knedličky, ktoré predo mnou niekto ručne vyrába z čerstvých, kvalitných surovín a doma si ich už len uvariť! Sen!
Deti sa v čínskej štvrti vybláznili nielen s jedlom, ale aj nákupmi rôznych kraviniek a sladkostí. Vrcholom bol objav našich obľúbených čínskych cukríkov, ktoré sme naposledy dostali v pražskej reštaurácii Chi Xiao Mian ako pozornosť podniku, veľmi nám chutili a nevedeli sme ich nikde zohnať. Ani jedno balenie nám však dlho nevydržalo, domov sme si nepriniesli ani kus, všetko sme hneď zjedli. A ak už je reč o nákupoch, Miláno je naozaj zem zasľúbená nielen pre nákupné maniačky či Babiša. Od nakupovania delikates (sardelková pasta Balena musela ísť so mnou!), cez veci bežnej dennej spotreby, až po drobnosti do domácnosti, či oblečenie od našich obľúbených značiek, ku ktorým sa v Čechách, ani v Rakúsku nevieme dostať, všetko sme si užívali. My na nakupovanie vôbec nie sme, ale v Miláne sme v obchodoch trávili nezvyčajne veľa času, bavilo nás loviť rôzne poklady. O čarovných malých obchodíkoch s vecami, ktoré vôbec nepotrebujete, ale všetky vyzerajú tak krásne a rozkošne, že ich nechcete pustiť z rúk, ani nehovorím. Bola to skúška pevnej vôle a nervov. Och, a všetci tí zaujímavo oblečení a upravení ľudia, to boli každodenné lekcie z osobnej kultúry a štýlu, veľká inšpirácia!
A vôbec, celé Miláno mi prišlo štýlové, udržiavané a seriózne. Samozrejme, nemá také ohromné pamiatky, ako Rím, nie je také ľúbivé, ako iné európske veľkomestá, nie je bezbariérové, ani romantické. Ale zas centrum nie je také ošumelé, špinavé, zanedbané a ani tak turistami paralyzované, ako v Ríme. Najexponovanejší verejný priestor na námestí pred Dómom a pasážou Viktora Emanuela II. neznehodnocujú nevkusné suveníry, ani stánky s lacnými hlúposťami. Level vizuálneho smogu sa aj na najrušnejších obchodných uliciach drží pomerne nízko a neunavuje. V zime je v Miláne ale poriadna zima, nepodceňte teplé oblečenie a hlavne topánky. A aj keď má viacero podnikov na ulici posedenie s ohrievačmi, lepšie je sa zašívať v interiéroch. Kde konkrétne, napíšem zase najbližšie.
