Priznám sa, viedenské gastro som vždy tak trochu prehliadala. Neprišlo mi nijak pokrokové, kávová scéna sa posúvala len veľmi pomaly, naturálne vína takisto a po vlne objavov siete Mochi, NENI a pár ojedinelých prípadov ázijskej kuchyne sa môj záujem o viedenské gastro nadlho vyčerpal. Viedeň za ostatnými európskymi mestami v gastre zaostávala a inšpirácia prichádzala skôr z vidieka v Burgenlande či v Dolnom Rakúsku, ako z Viedne. Niežeby sa vo Viedni neobjavovali „nové“ podniky, ale stále boli všetky príliš opatrné. Všetky len modernizovali tradičnú rakúsko-uhorskú kuchyňu, stále veľké porcie, veľa uhľohydrátov, veľa škrobovitých príloh, málo čerstvej zeleniny, málo zeleného.
… dúfam, že Viedeň sa už konečne chytila…
Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď sme koncom minulého roka navštívili viedenský podnik burgenlandského vinárstva Meinklang. Stal sa prirodzeným prepojením nášho nadšenia pre rakúske regionálne produkty a prvky moderného, autentického gastra, s ktorým sa dokážeme identifikovať a aké poznáme z iných európskych veľkomiest. Potom už nasledovala šnúra pozitívnych skúseností, z ktorých sme boli nadšení a dúfam, že Viedeň sa už konečne chytila. Že už naskočila na svetovú vlnu a máme sa na čo tešiť.
Podobne nové francúzske bistro Cafe Caché, otvorené začiatkom tohto roka v 15. viedenskom obvode, blízko železničnej stanice Westbahnhof. Dozvedeli sme sa o ňom v Gut Oggau, kde Cafe Cache zabezpečovali jedlo počas tohtoročnej sezóny. (Myslím, že lepšie promo, ako variť pre Gut Oggau, si ani nemohli priať.) Vedeli sme, že Gut Oggau ponúka stáže pre nadšencov z celého sveta, tak sme boli zvedaví, kto to bude tento rok. Oslovili sme Francúza, ktorý nás obsluhoval a vyšlo najavo, že s manželkou, pôvodom z Rakúska, sa po rokoch skúseností v zahraničí rozhodli usadiť vo Viedni a otvoriť si tu bistro. Tak sme ho pri najbližšej príležitosti boli pozrieť. V nárožnej budove, kde predtým bola staromódna rakúska kaviareň s cukrárňou, ešte nestihli rekonštruovať, ale hneď začali ponúkať jedlá, typické pre francúzske bistrá, šmrncnuté anglickým gastropubom.
Koncept sa podľa mňa ešte len kryštalizuje, myslím, že sa ešte len hľadajú a skúšajú, čo sa chytí. My sme tu boli na neskorých raňajkách s pohánkovými palacinkami galettes naslano, hriankami s kuriatkami na spôsob mushrooms on toast a vyprážanými cukinovými fritters. K tomu opekané klobásky, dochrumkava vypečená slaninka a vajíčka podľa želania. Taniere obsahovali dobre ochutený listový šalát tak, ako máme radi. A určite ochutnajte ich plnené vajíčka œuf mayo. Mali sme ich dvakrát v Gut Oggau, vždy inak dochutené a vždy najlepšie z celej ponuky.
Reštauráciu C.O.P. (Collection of Produce) som sledovala už dlhšie, ale stále som s ich návštevou vyčkávala, kým sa vrátia na svoje pôvodné miesto v budove na ulici Biberstraße, ktorá práve prechádza rekonštrukciou. C. O. P. sa dočasne premenovali na C.O.P.-Up a sídlia – neuveríte kde – na trhovisku Vorgartenmarkt, v priestore, kde predtým bývala reštaurácia Mochi am Markt. Zrejme je tu nejaká dobrá geopatogénna zóna, lebo tak, ako sme sa tu mali fantasticky pred rokmi v lete v Mochi am Markt, sme sa mali aj tentoraz v C.O.P.–Up. A čo ma nakoniec primälo, aby sme sem išli? Keď som minule vo vínnom bare Rundbar objavila vinárstvo Schödl, narazila som na ich sieťach na avízo, že budú mať pop-up práve s C.O.P. a dokonca v čase, keď sme mali byť vo Viedni. To muselo byť znamenie. Do C.O.P. sme sa tak nakoniec dostali vďaka fantastickej akcii Midsummer Market, kde sa prezentovalo niekoľko malovýrobcov remeselných produktov a o víno sa starali práve Schödlovci. Hral DJ Giuseppe Leonardi, na dvore sa predával chlieb od kamptalskej pekárne Brotočnik, mliečne výrobky, údeniny, rybie konzervičky a rôzne iné produkty od spriatelených farmárov a ak ste si od Schödlovcov kúpili na domov celú fľašu vína, mohli ste si hrdlo fľaše vlastnoručne zavoskovať žltým, modrým alebo červeným voskom, presne vo farbách loga C.O.P. Schödlovci si pre túto príležitosť pripravili aj špeciálne cuvée s etiketou v žlto-červeno-modrej farbe. Skrátka, akcia premyslená do posledného detailu, tlieskam!
C.O.P. je typ reštaurácie s tzv. modernou európskou kuchyňou, aké nájdete od Madridu, cez Londýn, Berlín až po Oslo. Typický je pre ne dôraz na kvalitné produkty (presne v zmysle názvu Collection of Produce), ktoré sa zbytočne nespracovávajú komplikovanými kuchárskymi technikami a postupmi. Jedlá sú čerstvo pripravované presne na objednávku a na tanieri presne vidíte, čo jete. Pár základných ingrediencií, zelenina, mliečne výrobky, dary mora, ryby, mäso. Jednoduché kombinácie ingrediencií, ktoré sú osviežené aromatickými bylinkami, korením, citrusmi, fermentmi, ochutenými olejmi a octami. Porcie sú menšie a určené na zdieľanie. Vo výsledku máte na stole množstvo menších chodov, z ktorých si na svojom tanieri kombinujete jedlo podľa nálady. Samozrejmosťou je kvalitný chlieb a pečivo, ideálne na vytieranie tanierov. Podobné je to aj s dezertmi z ovocia, mliečnych výrobkov, vajec, cereálií, orechov a semiačok. K tomu už len pohár vína, alebo koktejl a hotovo. Nič iné ma momentálne z európskeho gastra nebaví. Toto je pre mňa momentálne top.
(Mimochodom okrem chleba od Brotočnika som si z Midsummer Marketu odnášala vzácny úlovok – sardelkovú pastu od známej talianskej značky Balena. Bacha, je prudko návyková, kto ste na ančovičky ako ja, berte hneď niekoľko balení naraz! V C.O.P. si všimnite aj obrovské konzervy so španielskymi čipsami, aj tie si môžete kúpiť. A keď sme už u tých jedlých suveníroch, vo vínnom stánku Urbanek na Naschmarkte som tento rok objavila aj fľašované velouté z homára nórskeho (langustíny) od bretónskej značky Pointe de Penmarc’h, ak by niekto zháňal.)
A ešte historka, ako sme sa zoznámili s Viktoriou Schödl. Priatelia, s ktorými sme do C.O.P. išli, víno od Schödlovcov nepoznali, tak som im ho chcela ukázať a ako veľká voda som hneď objednala fľašu ružového vína Supernova. Obsluha veľmi nerozumela, čo vlastne chcem, ale o pár minút sa za nami prišla pozrieť sama Viktoria, jedna z troch súrodencov vinárov, že kto si to pýta Supernovu, ktorú tu práve nemá. Slovo dalo slovo, pokecali sme, otvorila nám bubliny Pét Naturel a pozvala nás k nim do vinárstva na dni otvorených pivníc, ktoré sa mali konať hneď nasledujúci týždeň. Vraj tam bude aj Supernova, aj ostatné ich vína, bude dobré jedlo, živá hudba a skvelá párty. Viac nám nebolo treba.
Či sme nakoniec išli a ako to celé dopadlo, napíšem nabudúce, teraz ešte dva kávové tipy z Viedne. Kaffeefabrik nie je vo Viedni žiaden nováčik, ale vedeli ste, že majú otvorenú už druhú prevádzku? Na Otto-Bauer-Gasse, na dosah Mariahilferstraße, smerom k už spomínanej stanici Westbahnhof. Aj tu vo vizuáli a interiéri dominuje tyrkysová farba ako v staršej kaviarni na Favoritenstraße, ale na rozdiel od nej je tu viac miesta a je otvorená aj v nedeľu, čo sa vo Viedni vždy hodí. Káva bola na viedenské pomery veľmi dobrá, ale pre istotu sa vždy pýtajte, čo majú na mlynčeku, lebo zvyknú mávať aj blendy s robustou. Stánok má Kaffeefabrik aj na trhovisku na námestí Yppenplatz, ak by ste sa tu niekedy v sobotu vyskytovali a v lete zas zvyknú organizovať príjemné afterwork párty s kávou, drinkami a DJ hudbou, tak sledujte, ak vás to zaujíma.
A na záver veľké prekvapenie a ďalší skrytý skvost vo Viedni. Elias Coffee Shop (pobočku majú aj v Prahe) v budove hotela Almanac Palais priamo na Ringu pri mestskom parku Stadtpark. Na ulici prejdete okolo nej bez povšimnutia a ak si ju aj všimnete, ani vám nenapadne vojsť, poviete si, hotelová kaviareň. Keď ale vojdete, nájdete tu podľa mňa najkrajšiu viedenskú kaviareň s výberovou kávou, úplne iný svet. Pripomenulo mi to New York, ako niekde na stanici Grand Central. Krása! A to shakerato! Asi najlepší kávový drink tohto leta! Som rada, že existuje toto tajné miesto, kam hocikto z ulice len tak nepríde. Vo Vnútornom meste kaviarní s výberovou kávou nie je veľa a takýchto, kde sa môžete schovať pred svetom, dupľom. Bonusom sú toalety v spa, luxus! Hotel Almanac je inak nabitý viacerými umeleckými dielami. V samotnej kaviarni sa stretnete s obrazmi, zapožičanými z Albertiny Modern, ale pokojne sa prejdite aj do reštaurácie či lobby, možno natrafíte na niečo zaujímavé (napr. na „nohy“ Erwina Wurma). Vraví sa, že v Klimtovom apartmáne visí originál jednej jeho kresby, ktorá je toho času zapožičaná na výstave v galérii Belvedere 21, tak sa na to možno pôjdem pozrieť. V Belvedere 21 som ešte nikdy nebola. Píšem si na zoznam…
