Oplatí sa ísť do Plzne? Určite! A fanúšikom architektúry a divadla obzvlášť! Ak by som si mohla vybrať, išla by som cez školský rok, aby sa dalo ísť večer do divadla, alebo počas Medzinárodného festivalu Divadlo. No aj bez divadla to za tú dlhú cestu stojí.
… interiéry svetoznámeho architekta Adolfa Loosa…
Hlavným bodom programu boli interiéry svetoznámeho architekta Adolfa Loosa, ktoré sa tu z minulého storočia dochovali a postupne sa rekonštruujú a otvárajú verejnosti. Chystala som sa ne niekoľko rokov a konečne to vyšlo! Komentované prehliadky sa konajú v piatky, soboty a nedele, takže ani dovolenku kvôli tomu nebudete potrebovať, stačiť vám bude aj víkend. Len si to treba dobre naplánovať a dostatočne vopred zarezervovať termíny. Splnil sa mi teda ďalší architektonický sen. Mala som o interiéroch naštudované pomerne dosť, no i tak som sa dozvedela veľa nového, veľa súvislostí sa mi prepojilo a hlavne, zažiť to všetko na vlastnej koži sa nedá ničím nahradiť. Obzvlášť u Loosa, ktorý je známy tým, že netvoril hmoty domov, ale priestory. Všetkým, ktorí radi „chodia po domoch a bytoch“, tieto interiéry vrelo odporúčam, je to neskutočný zážitok.
Oceňujem aj profesionálne výkony všetkých sprievodcov, ktorých sme v Plzni mali, či už v Loosových interiéroch, alebo v synagógach, ako aj perfektný prístup ľudí z Visit Plzeň, takto si predstavujem služby v cestovnom ruchu. Plzeň bola donedávna špinavé, nevábne priemyselné mesto, odkiaľ všetci utekali, ale dnes je všetko inak. Mesto je malej, ľudskej mierky, všade sa dá dostať pešo a spoľahnúť sa môžete aj na dobre fungujúcu mestskú hromadnú dopravu. Inak, vrelo odporúčam aj prehliadku Veľkej synagógy, špičkovo zrekonštruovanej z projektov EÚ. Dozviete sa, prečo práve v Plzni postavili takú veľkú (po Budapešti druhú najväčšiu v Európe a piatu najväčšiu na svete) synagógu, prečo dnes slúži aj ako turistická pamiatka, výstavná, či koncertná sieň, alebo prečo sa pri archeologickom výskume v Plzni nenašla žiadna mikve (a zároveň sa pozriete do novovybudovanej, úplne modernej mikve, akú by ste tu iste nečakali a ktorú židovská obec naozaj aj využíva). Ono, vlastne, keď si to tak vezmete, ani Loosove slávne interiéry by nevznikli bez bohatých, osvietených židovských veľkopodnikateľov a priemyselníkov. V kontexte týchto historických súvislostí sa na mnohé veci budete pozerať inak.
A ako je na tom Plzeň po gastronomickej stránke? Dobre. Dva-tri dni sa tu dá v pohode odstravovať bez toho, aby ste museli ísť dvakrát do toho istého podniku, aj keď v prípade bistra Fred by nám to vôbec nevadilo. Bolo najlepším miestom, aké sme v Plzni objavili. Fred je pomerne nové bistro na Bezručovej ulici, s moderným, dizajnovým interiérom a rozkošným vnútorným dvorom. Dokonca aj o zeleň sa tu stará šikovný záhradník, zaujímavá výsadba bola jednou z vecí, ktoré sme si tu všimli. S kávou by sa dalo ešte popracovať, sme zvyknutí na lepšiu (čo sa chuti týka, aj prípravy), ale super milý a ochotný personál, sezónne dezerty a jedlo náš výsledný dojem vyvážili. Všetko, čo sme vo Fredovi ochutnali, nemalo chybu. Jedlo tu pripravuje niekto, kto má veľmi dobre nakalibrované chute a zmysel pre dobre vyskladaný tanier. Detaily, ako na panvici opečený chlieb k omelete, ochutené oleje, emulzie, chrumkavé posýpky, bylinky, sú presne to, čo oddeľuje dobré jedlo od zapamätateľného. Absolútne nás dostali aj sezónne marhuľové špeciality, a teda ich marhuľové gule boli jedny z najlepších, aké sme kedy jedli, úplná rozprávka. K tomu si pridajte vlastný kváskový chlieb (aj na predaj), udržateľné varenie z lokálnych farmárskych produktov (vždy s označením pôvodu), zaujímavé drinky, letné kino vo dvore, víkendové brunche, týždenné obedové špeciály a ľudí, ktorí majú zmysel pre humor a nemôže vám z toho vyjsť nič iné, ako „fred“, po dánsky „pokoj a mier“. A je to naozaj tak!
Plzeň bola donedávna známa tým, že sem chodili na pizzu foodies až z Prahy. Da Pietro bol skrátka pojem, najlepšia pizza v Česku. Medzičasom si otvorili pobočku aj v Prahe, a kým v Prahe by som k nim kvôli pizzi nešla, lebo veď v Prahe je milión miest, kam by som išla radšej, v Plzni som bola ochotnejšia ich pizzu ochutnať. Ale! Aj to som začala váhať, keď som zistila, že hneď vedľa otvorili Da Pietro Grill. Niežeby som milovala burgre či steaky, tie jem ešte neradšej ako pizzu, ale nadchla ma najmä ich skvelá ponuka naturálnych vín. Vravím si, dám si nejakú maličkosť z predjedál, k tomu dobré bubliny a hotovo. Špízy z kuracích stehien s omáčkou romesco, jarnou cibuľkou a lieskovými orieškami boli naozaj skvelé, odporúčam ich všetkým, ktorí neholdujú červenému mäsu. Stracciatella s grilovanou zeleninou a sezónny šalát ale boli sklamaním. Kvalitné, čerstvé, krásne suroviny, ale tak mizerne dochutené, škoda. Už viac dať najavo, že zeleninou opovrhujete, asi nejde. Predpokladám, že tieto jedlá nikto z kuchyne neochutnal, inak si to neviem vysvetliť. Ale dobre, sem sa zjavne chodí na poriadny flák mäsa, čo tu otravujem so šalátom… Návštevu Da Pietra Grillu mi ale paradoxne zachránila pizza, ktorá bola úplne nadpozemská. Ja, čo pizzu nepovažujem za hodnú reštauračného jedla, musím uznať, že nič lepšie tohoto typu som nejedla. Najmä, čo sa cesta týka. Ľahučké, nadýchané, po ktorom vám nebude ťažko, ani keď zjete celú pizzu, to je naozaj čo povedať.
Vrátim sa ale ešte k tomu vínu. Plzeň je mekka piva, to je fakt. Cez to nejde vlak. No na víno v Plzni zabudnite. S vínom to tu nevedia. Ani v jednom z troch podnikov, kde sme sa pokúšali piť víno, z toho v dvoch vyslovene na víno zameraných, nám nedokázali ponúknuť, ani naservírovať víno tak, ako treba. Naozaj nie je dobrý nápad hosťom, ktorí zjavne vedia, čo chcú, otvoriť nezachladenú fľašu crémantu. Radšej sa dvakrát ospravedlniť a ponúknuť alternatívu, ako urobiť takúto školácku chybu. A takisto nie je dobrý nápad zamestnať vo vínnom podniku ledva dospelých mladých ľudí, ktorí sú síce zlatí a ochotní, ale vínu vôbec nerozumejú a radšej popíjajú koktejly zo susedného baru. Jediným vínnym pozitívom bol objav ružového šumivého Punkistu Vavřinec od Roberta Osičku z ponuky Da Pietro Grillu. Ja viem, objavujem Ameriku, ale ja som Punkistu naozaj ešte nepila. A teda, výborné pitie, píšem si ho na zoznam obľúbených vín! Navyše, plusové body podniku pripisujem za to, že nám na fľašu doniesli chladič s ľadom, aj keď tam sa servis vína aj končil. Myslela som si, že ponímanie obsluhy ako vynášania vecí z kuchyne, je dnes už prežitý, ako aj fakt, že na moje otázky bude čašník odpovedať zásadne manželovi, ale zjavne nie je. Napriek všetkému považujem projekt Da Pietro v Plzni za vydarený a odporúčam ochutnať hlavne ich pizzu.
Viete v čom je ale Plzeň silná? V raňajkách a brunchoch. OK, v sobotu pred deviatou to nie je žiadna hitparáda, ale vynašli sme sa aj tak. Priamo na námestí s výhľadom na prekrásnu Katedrálu Sv. Bartolomeja a nemenej ikonické fontány od Ondřeja Císlera, sme si dali veľmi dobrú kávu od Nordbeans v kaviarni The Fresh Bar. Naozaj tu nič nepokazíte. Čerstvé ovocné a zeleninové šťavy, sendviče, sladké pečivo a z chladiaceho pultu aj niečo zdravé na zahryznutie so sebou, ak nestíhate.
Inak sú možnosti raňajok a brunchov v Plzni naozaj bohaté. V Smetanových sadoch, s výhľadom na impozantnú Veľkú synagógu si dáte dobrý brunch v kaviarni Walter Mitty s vlastnou pekárskou výrobou. Mali sme chuť na sladké raňajky a vybrali si čokoládové stracciatella palacinky s čerešňami a dukátové buchtičky s lesným ovocím. Obe jedlá boli vizuálne veľmi atraktívne a lákavé, chuťovo ale trochu ploché. Možno to bolo tým, že palacinky boli bezlepkové, možno niekde chýbala štipka soli, inde viac masla, či iného nosiča chuti. Je to asi vec individuálneho vkusu, ale jedli sme už aj lepšie. (A vôbec, luxusné dukátové buchtičky z pražského Šodó neprekoná asi nič, ich krém i pečivo je proste iná liga.)
Na slané raňajky sme v posledný deň vyrazili mimo centrum, do parku na Námestí Milady Horákovej do známeho Kafe Smetanka. Prostredie je tu fantastické, najmä v lete vonku v tieni vzrastlých stromov, takýchto vydarených miest nie je veľa. Zlákali nás turecké vajíčka. Boli výborné, aj keď by sme k nim prijali kvalitnejšie pečivo. Kávu sme si dali s tonikom a affogato. Inak tu majú aj stroj na točenú zmrzlinu, organizujú palacinkové pondelky, víkendové brunche a rôzne kultúrne a spoločenské podujatia, Smetanka je najmä o komunite a spájaní a naozaj tu bola skladba hostí veľmi pestrá, od cudzincov, cez staršie manželské páry, až po celé rodiny s deťmi a psami. Myslím, že Smetanka je veľmi dobrým podnikom na rozlúčku s Plzňou, blažený úsmev na tvári budete mať ešte dlho po odchode.
Kaviarní s výberovou kávou je v Plzni oveľa viac, stihli sme len tieto. A aj keď je ich veľa, kvalita tu zatiaľ nie je taká, aká by mohla byť. Výberová káva sa už pomaly stáva mainstreamom, ale jedna vec je ju mať v ponuke a druhá s ňou vedieť pracovať. Naozaj oduševneného baristu a kaviareň, ktorá by mala kávu na prvom mieste (vidno to na prvý pohľad, trebárs, na fotkách na sociálnych sieťach), sme v Plzni nezažili ani jednu. Je pravda, že také sa nachádzajú skôr vo veľkomestách, ale na to, aké je Česko silné v káve, by sme čakali aspoň jednu, kde by sme si naozaj pochutili. Ale možno to chce len čas. Inak, s pekárňami je to v Plzni tiež na dobrej ceste. Napr. priamo oproti bistru Fred je nová remeselná pekáreň Croûte. Boli sme tu bohužiaľ mimo jej otváracích hodín, čo nás mrzí, lebo okrem toho, že dobre vyzerajú jej výrobky, sľubne pôsobí aj káva. Keď už pekáreň na tabuľu napíše, že má na espresso Rwandu Kaby s tónmi čierneho čaju, grepu a jahody, tak viete, že ste na správnej adrese a žiadnu kaviareň k tomu nepotrebujete. Tak sa necháme prekvapiť nabudúce.
Čo vy a Plzeň? Boli ste? Chystáte sa? Išli by ste?
